sona hruzikova
Dlhé a tiché dni
V autobuse som si sadla k zavalitému mladíkovi. Bol to zámerný výber, keď som si kúpila lístok, rozhliadla som sa, a tento muž bol spomedzi všetkých jednoznačne najväčší.Yeah I'll keep you safe and sound.
"Musí sa, pomyslela si a rozvážne ponorila štetec do farby, udržať na úrovni prostého zážitku, jednoducho cítiť, že toto je stolička, toto stôl, ale zároveň cítiť aj to, že je to zázrak, je to extáza." Virginia Woolfová Zoznam autorových rubrík: dušou, úlomky, spolu, hrach o stenu, Súkromné, Nezaradené
V autobuse som si sadla k zavalitému mladíkovi. Bol to zámerný výber, keď som si kúpila lístok, rozhliadla som sa, a tento muž bol spomedzi všetkých jednoznačne najväčší.Yeah I'll keep you safe and sound.
(Ešte stále.) Obrazy. Staré domy, deti, koláče, včely. Háčkované obrusy, stoličky s odlupujúcim sa lakom. Silný alkohol. Pôda. Všade hlina, za nechtami, medzi zubami, šmuhy na čele, studené líca. Raz mi M. poslal fotografiu detí a psa hrajúcich sa v starom autobuse. Pridala som ju k tomu všetkému.
Prší a mohlo by v tom byť čosi magické. Pocit večného polárneho dňa, opustených kolotočov alebo aspoň jesene, ktorú skloňujeme už od mája. No je to len dážď a po ňom mláky.
Ráno pri rieke, pozorujúc holuby, ktorým sa na krku leskne tyrkysové a fialové perie, mám pocit skorej slnečnej jesene, prináša ho vietor, v neviditeľnom víre spája jún a september, ohraničenie (ročných) období, všetko minulé, vsiaknuté, zapamätané, s tým, čo ešte len bude. Strácajú sa hranice priestoru a času.
Idem domov a kúsok za Chočou zastaneme v kolóne, z okna výhľad na všadeprítomné kopce prijímajúce súmrak, napravo obrovský blízky mesiac, naľavo kríž, záhon narcisov, vyblednuté umelé gerbery. Policajné autá, asi havária, cesta smrti. V protismere okolo nás prejde niekoľko áut, ich šoféri telefonujú, hovoria dôležité vety dôležitým ľuďom.
O jednej v noci napokon treba zažať nad zrkadlom v kúpeľni svetlo, odložiť bordovú šatku, vlasy zopnúť, aby nezavadzali a postupne použiť niekoľko kozmetických prípravkov. Zmyť maskaru, makeup, nečistoty, hydratovať, rozžiariť. Poznáte reklamy. A tak o niekoľko minút ostanú také ako predtým iba zelené oči, do ktorých sa pozerajú iní. Oči, ktoré nezmením.
Vždy sa strašne dlho odhodlávam, kým škrtnem zápalkou. (Moja odvaha má v mnohých prípadoch váhavý charakter.) Deti sa s nimi nemajú čo hrať a ja som sa ich dlho bála, tak im ani teraz celkom nedôverujem. Z prskaviek a ohňostrojov mám hotovú hrôzu.
Ako keď pozerám Lost in Translation a takmer na konci sa mi vypne notebook, tesne pred tým, ako sa Charlote a Bob objímu. A keď ho konečne znova pustím, ukazuje letný čas.
Schúlená do prenatálneho klbka, keď tu už dlho nič neladí a duša sa na jednej strane pára.
Esemeska a celkom konkrétne slová. Odpíšem, že presne o tom chcem teraz písať a neskôr si myslím, že aj tak by si bol prekvapený. Zo mňa.
Jedna z prvých plnohodnotných viet, čo som ráno prečítala, bola silná, smutná a o mne.
Nedeľu začínam neskoro a pranostikou. Vraj keď osy v septembri masovo imigrujú do ľudských príbytkov, bude tuhá zima. Marketingový ťah starých materí, aby vo veľkom mohli pliesť neforemné svetre, šály, čapice. My si na to spomenieme a keď ľudová múdrosť nevyjde, skonštatujeme, že ani tie osy už nie sú to, čo bývali. A zatiaľ jednu vyháňame von. Nedá si povedať, dezorientovaná naráža do stien, oblizuje sklo. Mladá a sprostá.
Ako keď po posledných objatiach, bozkoch a želaniach odíde návšteva a vnútri ostane ticho a dobre.
Ovládli ma ťažkopádne slová. A možno len kombajny, čo do noci hučia, zamerané na úrodu.
Kotúľajú sa, plynú, vychádzajú ako para z horúcej polievky, nechávajú za sebou príchute okamihu alebo vzácne rytiny v pamäti. Nezastaviteľné asociácie. Fascinujú ma myšlienky, ich originálne obsahy aj formy. A rovnako ich neuchopiteľná sila, filozofické kategórie súvislostí so životom.
Bolo mi oznámené, že na základe neznámych kritérií hodnotenia blogovania na Slovensku patrím medzi najprestížnejších 100 blogerov slovenských. Nezavádzam rodové a druhové meno nového živočíšneho druhu, takto bol štylizovaný úvod mailu, ktorý mi poslala záhadná pani zo Slobodného fóra.
Od detstva som počúvala o večnom boji dobra a zla. Akoby na rozprávky neexistovali iné námety než krutosť a zloba v presvedčivom prevedení vlkov, drakov a zlých sudičiek. Akoby bez absolvovania chvíľ plných strachu nemohol existovať ďalší šťastný život. To prvé som si prežila. Noc ako z akčného filmu. Len som nikoho neprosila, aby som bola hlavná postava. Tak teraz prosím, aby sa ma týkala aj tá druhá časť rozprávky, nech nie je porušená rovnováha. Aby som žila šťastne, až kým neumriem.
Napíšem pre niekoho úplne obyčajné a samozrejmé veci. Ale ako som sa opäť presvedčila, nie pre každého je to také prirodzené.