sona hruzikova
Krajina bez vody
Vo vrecku Horalka a popri boku hojdajúci sa starý fotoaparát na film. Spomenula som si na miesto, kde som nebola niekoľko rokov, koľko už? Desať, dvanásť. Naposledy som tam kráčala ešte ako dieťa, v dedine bolo treba odbočiť doľava, vyjsť strmý kopec, nezľaknúť sa neznámych, divoko štekajúcich psov za ohradami podhorských dvorov. S rodinou a inokedy so spolužiakmi, po ľavej strane mať potok, stále stúpať, očami proti prúdu, smiať sa a nemať strach ani pod padajúcou masou vody. Tam som zrazu chcela byť, v lese, ktorým sa dá prejsť do iného sveta, doma letmo pozrieť do mapy a na mieste celkom obyčajne ísť.