Viedol ma pomedzi stromy, pomedzi moje vlastné temné predtuchy, von, preč, teraz, až kým som si ten pohyb neosvojila. Chôdza, beh, roztopašné poskakovanie dieťaťa a zrazu sa mi pod nohami objavil asfalt, išla som ďalej cez mestá a dediny počas dlhého svitania. V oknách domov som videla ženy, ako vstávajú, o niečo skôr, než všetci ostatní, prestierajú čisté obrusy, napĺňajú džbány, v mysli sa im zatiaľ zrýchlene odohráva celý nasledujúci deň. Až potom sa môže skutočne začať, až potom želajú dobré ráno, odriekajú toto svoje zaklínadlo, no nikto im naň neodpovedá. Ticho, tikot kuchynských hodín, zívanie. Prestaňte, doteraz som spala za vás všetky.
Nevedela som, kam mám ísť ďalej. Tu nie je tvoje miesto, bohyňa spánku, snov a iných sľubov, bohyňa toho, čo teba nebolí, kričali na mňa deti, akési dievčatá, a zobrali ma k starým mudrcom. Tí mi dlho predpovedali budúcnosť, ich slová boli razantné, no varovali ma, že všetko sa napokon zmení nenápadne. Vidíš málo, opakovali. Nezaslúžiš si noc.
Potom odišli a ostala som sama so všetkým, čo som nechala umrieť. Deň trvá, bdiem, stále sa snažím porozumieť mapám vytvoreným z pavučín. Vnáram sa do nich a ony do mňa, vyrastajú z mojich myšlienok namiesto vlasov. Pokrývam prázdny svet, zachytávam sa na kabáty tichých ľudí a im to bráni v pohybe. A možno sú len ohľaduplní, no to teraz nepotrebujem. Kiež by sa rozbehli na všetky strany, striasli zo seba neživé vlákna, nech sa môžu (znova) zmiešať so zemou. Trhajte, trhajte!
Na čo zabúdam
Rozboleli ma všetky dávno zahojené rany, na to som sa prebudila, to bol impulz na skončenie nahého zimného spánku. Krv, jazvy a modriny, moje prvé myšlienky. Vzápätí nad vrstvou hliny a lístia zavrčalo hladné zviera a začalo hrabať, až kým pazúrmi nedoškriabalo moje skrehnuté telo. Bol to pes, čo sa podobal na vlka, čosi skrotené, domestikované, stratené, vrtiace chvostom. Trhaj! Nič. Čakal, strážil ma, kým som pomaly vstávala a trúsil sa zo mňa popol.