Lost

Ľudia bez prestania hovoria, ponáhľajú sa otvoriť dvere domu, aby oznámili čosi o labutiach a ich lete, o momentálnych ozdobách oblohy, vždy majú nejaké správy, predstavy, názory. A ja nechcem počúvať. Že sa strácam, blednem, schovávam sa v prachu života. Nie.

Sú to len nánosy rokov, vekov a ich ilúzií, pod ktorými ma tak trochu prestáva byť vidno. A možno je to v poriadku, pretože tiež nevidím nikoho. Neprišla jar a pred ňou zima, nič sa nezmenilo, len to zostarlo. To, kus ničoty, osamelo stekajúci z misky váh.

Okamihov, ktoré svietia, je čoraz menej. Niekoľko mužov stojacich ráno pred krčmou, skláňajúcich sa nad mapou, ktorá je z dvoch strán prichytená fľašami s pivom. A o pár metrov ďalej železná brána, priedomie, slnko, miesto lavičky dve červené čalúnené kreslá, v jednom z nich spí schúlený nemecký ovčiak. No keď sa pohnem ďalej, deň sa skončí.

A je mi zima. Trasiem sa a hrká vo mne kostra, zlomená, šedivá, slepá, do zbláznenia opakujúca tú svoju morzeovku. Rozpráva svetu o tancoch okolo ohňa, o krvi, rytme a múdrych šamanoch. A prikyvuje na všetky nezmysly.

Každé ráno posúvam budík, až kým celkom neprestane zvoniť. No medzi tými päťminútovými intervalmi nezaspím. Iba chcem zotrvať v tom stave, kedy to ešte tak celkom nie som ja. A kedy nie je ani všetko ostatné, reálne. Nie je nič, a dá sa v ňom byť. Tam, stratená.