V referáte na spoločenskú etiketu som mala napísané, že ak by žena chcela ísť na verejnosť s čo i len malými nedokonalosti svojej manikúry, nemá si radšej nechty lakovať vôbec. A tiež sme sa tam dozvedeli, že žena má vždy kráčať po mužovom pravom boku, pretože je spoločensky významnejšia. Je to pár rokov; teraz si už také veci nevšímam. Uvedomila som si, že dôležitejšie je, kam takto spolu ideme. (Áno, od jedného klišé k ďalšiemu, o tom je toto nekonečné dospievanie.)
Vráťte ma do lesa, píšem večer do virtuálneho priestoru a tie (veliké) pocity (života) sa ku mne neustále vracajú. Chcem hovoriť o sile a o dôvere, o týchto rozumových inštinktoch. O tom, že niektorí ľudia na seba čakajú, vyzerajú z okien v čase, kedy sa má ich druh vrátiť domov. A o ženách, ktorých mená sú krátke, zdanlivo tuhé ako zvinuté klbko priadze a prezrádzajú pravdu o nich samotných. (Všetko iba prijímala, nič sa jej nedotklo. Nezdieľala radosti a smútky, nedelila sa o tie vlastné. Iba si vypočula, nehodnotila. Navonok neutrálna. Klbko zložito putujúce vlastným vnútrom.) Ženy zvláštne, v skutočnosti zlé a od nich ešte horšie. Zaujímalo by ma, ako sa tu ocitli a či by dokázali odrať zviera z kože, zabezpečiť potravu.
Vytvárať nový priestor, zapĺňať prázdny. Prečo som tie slová vtedy napísala? Prečo je ich význam taký premenlivý? Je viac živočíšny alebo duchovný? Kto sme uprostred lesa, dotýkajúc sa teplej kôry stromov? A na čo vlastne máme nárok?
Toto nie sú dobré časy. Unavujú svojou jednosmernosťou, sterilným dotykom krásnych vecí. Falošnou civilizovanosťou. Je možné rozobrať nás na bunky, vydestilovať iba slabý éter snov, no predstierame, že to tak nie je. Zvieratá obdivujúce svoje klietky.
Och, vráťte ma späť do lesa, k tej vznešenej primitívnosti. (Potrebuje ľudí, predsa tam nemôže, nevie odísť sama.)
O ľudských druhoch
Ráno. Na dne červenej šálky dve lyžičky kávy, vedľa nej mlieko, jogurt, sušienky, voda so stúpajúcou teplotou. Okamihy, kedy sa v tichu pozerám von cez veľké presklené dvere, mínusové teploty, zamrznuté pletivo trávy, skrehnuté tkanivo drobných živočíchov, srieň, slnko a odrazy, pred ktorými musím zažmúriť oči. A medzi tým všetkým náhla vízia, taká budúcnosť, veľa podobných jasných rán, pes, barzoj Onegin, malinké dieťa v kočíku. Hrdosť matiek.