reklama

Noc hrôzy, črepy v duši

Od detstva som počúvala o večnom boji dobra a zla. Akoby na rozprávky neexistovali iné námety než krutosť a zloba v presvedčivom prevedení vlkov, drakov a zlých sudičiek. Akoby bez absolvovania chvíľ plných strachu nemohol existovať ďalší šťastný život. To prvé som si prežila. Noc ako z akčného filmu. Len som nikoho neprosila, aby som bola hlavná postava. Tak teraz prosím, aby sa ma týkala aj tá druhá časť rozprávky, nech nie je porušená rovnováha. Aby som žila šťastne, až kým neumriem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (42)

Viem, ľudia disponujú aj oveľa horšími životnými zážitkami, či dokonca celými osudmi. Dýcha na nich zloba vojen, chorôb, nezmyselných vrážd. Strach sa stal súčasťou ich života. Mňa navštívil len na chvíľu. No aj tak ho musím pomenovať a bojovať s ním.

Ja
Už nejaký čas provokujem život vyhláseniami, že sa mám nechutne pokojne. A keď rodina odchádza na víkend preč, nehanebne hovorím, že sa teším na ticho, prázdny dom a lenivé dva dni.

V piatok poobede idem zaniesť sestru k starým rodičom, nech si užije trochu prázdnin. Večer sa ešte zastavím v meste na freejam, ktorý nemôžem označiť inak ako pokojný. Posledný autobus ma odvezie domov, utekám dať ešte psovi večeru a cez neosvetlenú záhradu sa ponáhľam naspäť do domu. Do bezpečia. Skontrolujem, či je zamknuté. Ešte nejaký čas trávim pri telke a na nete. Okolo štvrť na dve vypínam notebook a definitívne sa prepínam na nočný režim. Čaká ma ríša snov a pohodová sobota.

Počujem kroky na ulici a myslím si, že je to pre mňa posledný zvuk dňa. Do toho zarinčalo sklo. Bolo to blízko, ale nie u nás. Možno u susedov. Ten nechutný zvuk sa ozýva ulicou a môj mozog v stotinách sekundy prináša alternatívy toho, čo sa mohlo stať.

Demolačná činnosť však neustáva. Opäť sa rozbíja sklo, zvuky však už idú aj z domu.
Zlodeji. Sú v dome. Nájdu ma tu. Zabijú ma. Preboha, nech to skončí. Pomoc.

Celý akt najhrubšej ľudskej primitívnosti trval možno päť sekúnd. Aj to je len môj úbohý odhad.
Niekto kričí, neviem či vonku, či u nás.
Posteľ, izba na poschodí. Tma, strach, srdce.
Utekajú.

Oproti sa svieti. Schmatnem rifle, zažnem svetlo. V skrini hľadám mikinu a schádzam po schodoch. Stále neviem, čo sa stalo. Netuším, či je niekto v dome a čaká na mňa dole so zbraňou. Stále som presvedčená, že rozbité sú veľké presklené dvere na terase. Žiadne sklo tam nevidím, tak sa upokojím, možno to ani nebolo u nás. Zapaľujem ďalšie svetlo, v obývačke vidím črepy a hlinu z kvetov pod oknom. Beriem kľúče, otvárame dvere a zlomeným hlasom kričím „Ujo?“ na postavu krížom cez ulicu.

Ujo príde, niečo hovorí. Medzi tým aj to, že rozbité je tiež predné sklo na aute, nech neplačem a pokojne zavolám políciu.

Vytáčam 158, nadávam, že mi to nikto neberie. Po šiestom zvonení sa ozve mužský hlas. Predstavím sa, chaoticky vysvetľujem, čo sa stalo, odpovedám, koľko mám rokov a verím slovám, že k nám niekoho pošle.

Pred domom zastane auto a v prvých chvíľach nerozoznávam, kto z neho vystupuje. „Dobrý večer, sused.“
Bojím sa.
„Števo, poď sem,“ kričí z domu oproti ženský hlas.

V aute bol sused. Policajt. Počul rozbíjať sklo. Videl tých dobrodruhov, ako bežia hore ulicou. V dedine je vraj ticho, nikde nikoho nevidel.

Na uja volala jeho žena. Má problémy so srdom, je jej zle. Volám záchranku. Opäť chaoticky vysvetľujem, čo sa stalo a k tomu sa pokúšam definovať tetine zdravotné problémy.

Sedím na schodoch pred domom. Rozbité okno som ešte nevidela. Sused – policajt sa na to pozerá, pýta sa čím to teraz zalepím. Odpovedám, že žuvačkou. Aha ho, som sarkastická, relatívne pokojná, občas sa prejaví strach, ale hystéria sa na ten bordel u mňa neprebudila.
Sused stojí na chodníku pomaľovanom umením mojej štvorročnej sestry a hreší. Nezdá sa mi, že prežívam skutočnosť. Odchádza ešte raz skontrolovať dedinu.

Volá mi pani zo záchranného systému, chce vedieť, kam presne má sanitka ísť. Teta stojí na balkóne a kričí, nech už idú. Odpovedám, navigujem, upokojujem.

Sused sa vracia. Prichádza sanitka. Dajú tete injekciu na upokojenie. Čakám. Nemám emócie. Asi po štyridsiatich minútach prichádza polícia. Zapisujú, fotia. Postupne z domu všetci odchádzajú. Dookola ďakujem.
Som rozhodnutá ostať celú noc hore. Idem si do izby pre notebook a ostávam v kuchyni. Všade svietim. Rozmýšľam, čo mám robiť, kam ísť. Nakoniec volám rodičom. Je štvrť na tri.

„Ahoj, mami, prepáč, že ruším.“ Pozoruhodná vetná konštrukcia vzhľadom na okolnosti. „Vybili nám okná na dome.“ Oznamujem, čo sa stalo. Dohodneme sa, že starým rodičom nebudem volať.

O pár minút volám opäť, že sa strašne bojím. Dohodneme sa, že si zavolám taxík a cestou oznámim starým rodičom, že idem k nim a že som v poriadku, nech sa neboja.

Taxík má prísť o desať minút. Oblečiem sa, zbalím si pár vecí a čakám. Žalúzie na terase sa nám nedajú zatiahnuť. Najviac sa bojím, že tí debili sa vrátia a cez zadné okno sa budú smiať môjmu strachu.
Prvýkrát si uvedomujem, že som na to všetko sama.
Prešla pol hodina úzkosti, tak sa informujem, kde je sľúbený odvoz.

O ďalších desať minút nasadám do auta a utekám z domu. Volám, nedovolám sa. Tak teda bude nočné prekvapenie. Taxikár sa pýta, prečo je slečna taká zronená. Nuž, nie každý potrebuje v piatok v noci len odvoz z diskotéky. Niekedy treba opustiť dom, istotu bezpečia. K starým rodičom prichádzam o štvrť na štyri.

Opäť vysvetľujem, čo sa stalo. Zisťujem spoj našim domov. Po hodine si ľahnem do postele a neisto súhlasím s tým, aby sa zhaslo.

Nemusím už na nič myslieť, nič vybaviť. Plačem. Vracajú sa pocity, hrozný pocit strachu, ktorý som cítila počas tých pár sekúnd. Myšlienka na to, že mám v dome zlodejov a vrahov.
Pred šiestou od únavy zaspávam.

Plačem. Lepšie povedané, z očí mi tečú slzy. Destilovaný strach z hĺbky duše. Zostal len dom, ešte dlhý čas to nebude domov. Večer som sa domov spokojná vracala, o pár hodín som sem išla s tým, že sa tu budem musieť opäť naučiť žiť.

Nehovorím, nesmejem sa. Musím písať, pomenovať, čo sa stalo, jasne si to definovať. Upratať si črepy v duši.

Všetci sa bavia o peniazoch, vyčísľuje sa škoda. Ak nebude stáť oprava viac ako osemtisíc, nebude sa klasifikovať ani ako trestný čin. Všetko má svoju hodnotu, tabuľky, limity.
Tak takúto hodnotu má môj strach? Mám si dať poistiť dušu? Alebo ju vymeniť?

Oni
Bola sobota 23. augusta 2008. Dedina ponorená do tmy ospalo žije 75. minútu tohto dňa. Dvaja mládenci sa idú za náš dom vyzbrojiť betónovými kockami. Sú presvedčení, že dom je prázdny. Prejdú dopredu, rozbijú okno na aute a následne aj okno na obývačke. Skríkne na nich sused, čo býva oproti. Utekajú. Hore kopcom, inteligenti.
Misia splnená. Aké jednoduché. Maličkosť.

.
.
.

Bojím sa tmy, samoty a nepredvídateľných zvukov.
Mám strach. Ten síce nebolí, ale nedovolí spať. A snívať. O lepšom živote.
Bojím sa všetkého zlého, čo sa môže nachádzať v ľuďoch.
Neverím im, a musím medzi nimi žiť.
Chcem späť ostatné pocity, pokojné noci a miesto sĺz úsmev do očí.
Nič viac.

sona hruzikova

sona hruzikova

Bloger 
  • Počet článkov:  139
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Musí sa, pomyslela si a rozvážne ponorila štetec do farby, udržať na úrovni prostého zážitku, jednoducho cítiť, že toto je stolička, toto stôl, ale zároveň cítiť aj to, že je to zázrak, je to extáza." Virginia Woolfová Zoznam autorových rubrík:  dušouúlomkyspoluhrach o stenuSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu