Keď si pripadám ako vzťahový dinosaurus

Ľúbite sa všetci ako kone. Keď aj zrovna nie, treba vychváliť single život. A potom prezradiť, ako znova po rozvode začať niekoho ľúbiť ako koňa.

Neverím zaručeným radám a príručkám zvádzania. Ani kráľovským tanečným web stránkam. Viem len, že nič nie je zaručené. A ešte, že nech sa ma ktokoľvek snaží získať čímkoľvek, nakoniec aj tak budem existovať len vedľa jeho charakteru.

A vedľa takého jedného charakteru sa pomerne ťažko existuje. To si treba odžiť, odsmiať, odhádať, odkričať, odmlčať, odmilovať... Ako sa práve hodí, nie ako niekde píšu. Ale ľudia sa boja prejaviť, tvária sa ako instantné osobnosti, aby niekto náhodou nešiel len po ich peniazoch, jachte a ropnom vrte. Alebo aby si o ňom nemyslel, že je divný. Kedysi sa tomu tuším hovorilo aj výnimočný.

Odkedy som odišla z práce, vracia sa mojej značne nezaťaženej mysli množstvo spomienok. Veľa sa mi sníva a neočakávane sa mi vybavujú dávno zabudnuté momenty. Keď sa zameriam na vzťahovo-pokusovú časť môjho minulého života, konkrétne na časť spoznávania a jemného dvorenia, na všetky smsky, maily, telefonáty a kávy, nie je veľmi na čo spomínať. Bolo to príjemné a milé. Nebol však taký, z ktorého by som sa posrala.

Možno ma to časom prejde, ale stále čakám niečo majestátne. Nie v štýle romantizmu, že by som kvôli láske trikrát denne po jedle umierala. No príjemné a milé mi nestačí. Lebo také isté to môže byť aj s niekým iným. Chcem mať pocit, že takéto vzácne krehké a predsa stabilné to s nikým iným nezažijem.

Keby som sa od šestnástich vrtela na diskotékovom parkete, možno by som toho mala viac odžitého a na vzťahy triezvejší pohľad. Teraz by som si pri čmáraní článkov netrhala vlasy, ale s ľahkosťou a pôvabom by som konkurovala Matkinovej poradni. Pravda je však taká, že ja o tých vašich vzťahoch skutočne nič neviem...