Pateticky o láske

Sedeli sme spolu v lavici, lebo sa predpokladalo, že na teba budem mať dobrý vplyv. Na žiadneho muža som nikdy nemala dobrý vplyv. Ale to sa zistilo až neskôr.
Z lavice sme si tú našu spoločnú radosť preniesli na preliezky sídliska. Na tom vysokom múre sme tiež sedávali. A ja som sa nebála. Aj sme to niekde nebojácne napísali. S+L=VL.
Ošklbal si pre mňa všetky ružové kríky na sídlisku. Romanticky sme sa oslovovali pako a blbínek. Hrdinsky si zvonil každý deň pri vchode a od vtedajšej takmersvokry si ma pýtal von. Vydržalo nám to celý život až do septembra.

Zopakovalo sa to ešte niekoľkokrát. Pribudli nové chute, ale už to stále menej voňalo. A minule som sa už hádam ani nesmiala. Milovať niekoho nie je možné.

A zrazu mi začne niekto tvrdiť, že ľúbi dvoch ľudí. Pozoruhodné, že láskou sme schopní nazvať aj vlastné zlyhanie a iné prízemné stavy bezcharakternosti.
Raz som ti povedala, že sme emočné socky. A stále to platí, aj keď sme na inej strane citového štandardu. Ty plytváš láskou, ja nezáujmom. Prehliadame ružové kríky.

Voľakedy to bolo také ľahké. Každý vedel, komu sa páči. Poznali sme celkom presne, koho ľúbiť. Jednoduchý, aj keď vznešený cit skrátka nemohol byť komplikovaný. Hlava sa točila aj vtedy, ale iným smerom.
Hm, keby sa to dalo aj dnes s vtedajšou istotou. Môcť sa tak v niekom nájsť a zároveň sa v ňom bezpečne stratiť.