Otec je teplý. A ten druhý tiež

Od homofóbie mám ďaleko, skôr sa považujem za homofila. Mám rada gayov, hlavne pre úžasnú zábavu, ktorú dokážu spáchať. No sú to duše citlivé, nie vždy majú náladu sa herdiť (terminus technikus pre vytočené herečkovské nálady). Niektoré záležitosti ich veľmi zraňujú, no aj napriek tomu, že im život nakladá na plecia poriadne veľa ťažkostí, mám pocit, že ho celý žijú s väčšou ľahkosťou.Problém však príde, keď taký obyčajný slovenský gay zatúži po dieťati. Povedzme, že má dlhodobého partnera, momentálne ešte neregistrovaného. A k šťastiu im chýba už iba potomok.Lesbické páry to v tomto majú o niečo jednoduchšie. Netvrdím, že ľahké, ale dieťa môžu buď samy vynosiť alebo potomka už majú z predchádzajúcich hetero zväzkov. A asi aj spoločnosť ich bude skôr akceptovať, lebo žena je už celé tisícročia symbolom materstva. Ale samozrejme, nechcem situáciu zľahčovať, no aj tak si myslím, že spoločnosť skôr prižmúri oči nad dieťaťom dvoch žien. Pohoršovať sa vždy budú, ale žena a dieťa je prirodzená kombinácia. Horšie to budú mať budúci potenciálni otcovia.Hneď prvý problém nastáva pri „splodení“ dieťaťa. V jemne sci-fi ladených seriáloch sa síce môže stať, že nejaká mladá plodná žena vynosí svojmu gay kamarátovi dieťa. Ale v realite mi to nepripadá príliš uskutočniteľné. Aj keď možno tikot v biologickom takte dokáže so ženou spraviť aj nemožné...Aj tak asi najreálnejšou možnosťou zostávajú adopcie.Pamätám sa tiež na jednu hodinu biológie. Robili sme pseudoanonymnú anketu o plánovanom rodičovstve. Pri jej vyhodnotení vyšlo najavo, že ako jediná som tam načmárala, že by som si nebola schopná adoptovať dieťa. Cítila som sa medzi tými Matkami Terezami divne. Do klubu altruistov som si nikdy nedávala prihlášku, ale nechcelo sa mi veriť, že by do neho patrili všetci moji spolužiaci. Nehovorím, že ak by prišlo k najhoršiemu, nikdy by som nad adopciou neuvažovala. Ale aj tak je to príliš zásadné rozhodnutie. Výchova je jedna vec, ale gény sú gény. A dieťa sa jednoducho nedá reklamovať.Ale sú páry, ktoré na výber nemajú. Keď chcú dieťa, musia si ho jedine adoptovať. K nim sa možno v budúcnosti budú radiť aj homosexuáli. Povedzme, že sa práve rozhodli, že si dieťa adoptujú. Rozohrali tak nekonečný príbeh s byrokraciou v hlavnej úlohe a miesto standing ovation majú doma malú ľudskú neskazenú bytosť. Ak by žili izolovane, nepochybujem, že to dieťa by bolo najšťastnejšie na svete. Na dvoch tatov by bolo zvyknuté odmalička. Navyše vďaka nim by bol život jeden krásny muzikál.Avšak dieťa treba občas poslať aj medzi ľudí. A hlavne medzi ostatné deti. Krpci vedia byť hrozne krutí. Ale majú to po rodičoch. Doma im servírujú svoje názory na svet a deti vidiac v rodičoch najväčších hrdinov tieto názory s patričnou dávkou arogancie a presvedčenia o svojej pravde prezentujú medzi rovesníkmi. Stačí, že niekto nežije celkom podľa predstáv predsudkami ovenčenej väčšiny a už sa v detskej dušičke udomácňujú krivdy a traumy. Doteraz si pamätám, ako mi jedno veľké dievča vynadalo, týkalo sa to tak trochu rodičov. Mali sme asi šesť rokov. Odvtedy sa jej nezdravím a pozerám na ňu zásadne vražedným pohľadom tretieho stupňa.A potom to dieťa rastie a stáva sa z neho depresívny adolescent. A tak trošku začne nenávidieť rodičov. Aj za úplné banality. Ak by mal 15-ročný pubiš doma dve buzny, neviem, či by bol schopný a ochotný chodiť po povrchu zemskom. Mohli by mu tatovia hovoriť, že dôležitá je láska a porozumenie v ich malej nevšednej rodine a na okolie sa môže akurát tak vykašľať. Možno by bol s tým aj ten –násťročný vnútorne maximálne stotožnený a vyrovnaný. Ale národu to nevysvetlí. Stále bude v menšine. Aj keď bude mať v pohode kamarátov, vždy sa nájdu blbci, ktorí mu budú jeho nevšedný život strpčovať.Toto, čo píšem, je čisto môj subjektívny názor. Ako by to asi fungovalo, keby moji teplí kamoši neboli kamoši, ale rodičia. Chcem pre nich určite to najlepšie, chcem, aby sa beztrestne ruka v ruke mohli prechádzať po uliciach. Aby im v nemocniciach poskytli informácie o zdravotnom stave toho druhého. Aby sa ich život v ničom neodlišoval od toho nášho. A dovolila by som im vychovávať aj deti, lebo nepochybujem o ich rodičovských schopnostiach. Práve naopak, verím tomu, že ich výchova by mohla byť pre dieťa obrovským prínosom. Ale toto posledné by som im dovolila, až keď bude spoločnosť tolerantná k rodinám akéhokoľvek druhu. Aby tie deti netrpeli. No toho sa nedožijeme, ak tému homosexuality budeme charakterizovať ako to, čo netreba menovať. Týka sa to možno len štyroch percent obyvateľstva, ale tieto štyri percentá pomôžu vyprázdniť detské rodiny, kam sa dostávajú deti z heterosexuálnych rodín, ktoré táto spoločnosť dáva za príklad normálnosti a správnosti.