sona hruzikova
A ty sa smeješ
Poď so mnou domov, hovorím ti, cestou kúpime pivo, supermarketové hovädzie mäso, balíček zeleniny, v ktorom neskôr nájdeme plesnivú mrkvu.
"Musí sa, pomyslela si a rozvážne ponorila štetec do farby, udržať na úrovni prostého zážitku, jednoducho cítiť, že toto je stolička, toto stôl, ale zároveň cítiť aj to, že je to zázrak, je to extáza." Virginia Woolfová Zoznam autorových rubrík: dušou, úlomky, spolu, hrach o stenu, Súkromné, Nezaradené
Poď so mnou domov, hovorím ti, cestou kúpime pivo, supermarketové hovädzie mäso, balíček zeleniny, v ktorom neskôr nájdeme plesnivú mrkvu.
V autobuse som si sadla k zavalitému mladíkovi. Bol to zámerný výber, keď som si kúpila lístok, rozhliadla som sa, a tento muž bol spomedzi všetkých jednoznačne najväčší.Yeah I'll keep you safe and sound.
Šofér autobusu s odchodom 7.11 od obecného úradu ich najskôr nezbadal, brzdiť začal, až keď okolo nich prechádzal, bolo nezvyčajné, že na zastávke v záhradkárskej oblasti niekto o tomto čase čakal na spoj do mesta. O chvíľu do autobusu nastúpila žena so svojou vnučkou, tretiačkou, ktorá mala na chrbte ružový batoh, pred nástupom do prvej triedy ho dlho vyberali a o rok ho už nebude chcieť nosiť, bude drankať, aby kúpili nový, menej detský. No niekto jej určite vysvetlí, že teraz to naozaj nie je vhodné, veď predsa potrebuje nové topánky a aj vetrovka by sa jej zišla, školská taška sa bude kupovať až o rok, na prvom stupni vydrží ešte s touto. A netreba kvôli tomu robiť cirkus. Rovnako ani kvôli tomu, čo ich spolu s babkou občas vyženie prespať do záhradnej chatky.
Noci v tomto byte sú farebné a hlučné, veľa sa mi sníva a tieto bizarné záblesky sa striedajú s rozhovormi a spevom opitých ľudí, čo len prechádzajú za ďalšou zábavou na Obchodnú alebo sa zastavia kúpiť si bagetu a pritom sa predavačke za okienkom vyžalujú, že sú inžinieri a robia prácu, ktorú považujú za podradnú, nehodnú ich akademického titulu.
V zafajčených krčmách si objednávajú lacný alkohol ženy rozprávajúce svoj smutný príbeh, začínajú slovami som to dievča z pesničky, určite ju poznáte, končia konštatovaním, že tento život je opakom lásky. Všetko to počujeme, keď pri vedľajšom stole na chvíľu zmĺkneme po tom, čo vyhlasujeme smiešne vojny mladým matkám, ženám plným toho správneho citu a hormónov.
Bosé nohy na podlahe, ich kroky. Vstávanie. Tanec ranných tvorov, krotké telá sa ohýbajú v tichu. Bruchá sú dostatočne sýte, keď pod nami vznikne krajina z omrviniek a mravcov. Vtedy odchádzame, dvere buchnú, roztočia sa kolesá bicyklov.
Vôbec som si nevšimla, kedy z nás stiahli kožu a opäť ju niečím vyplnili, to len teraz zisťujem, že niečo nesedí, trčia z nás nitky a vnútro hrkoce. Ostáva nám len hmatom alebo palicou, celkom ako slepci, skúmať obsah vriec alebo hrdzavým nožom viesť nerovné čiary a nazerať do riek. A potom niekto vyrozpráva príbeh o ľuďoch, čo v sebe nemali nič, len plno tlejúcich uhlíkov a dve palice. Strašiaci v maku. Tí krehkí sú plní slov, šuchocú a rozpadávajú sa v nich všetky otčenáše sveta, iných možno prerezať a čítať z ich reliéfu, absorbujú do seba každého blízkeho človeka, sú v nich navrstvení.
(Ešte stále.) Obrazy. Staré domy, deti, koláče, včely. Háčkované obrusy, stoličky s odlupujúcim sa lakom. Silný alkohol. Pôda. Všade hlina, za nechtami, medzi zubami, šmuhy na čele, studené líca. Raz mi M. poslal fotografiu detí a psa hrajúcich sa v starom autobuse. Pridala som ju k tomu všetkému.
Hovorila o sobotných ránach, o tom, že človek potrebuje mať, poznať miesto, kde sa občas zobudí, vojde do kuchyne, má na výber z niekoľkých obyčajných jedál, teplých nápojov, prečíta si víkendovú tlač. A to všetko ešte v pyžame, ideálne v spoločnosti ďalších ľudí. Aspoň občas, zdôrazňovala.
Každé ráno chodím okolo domu, ktorý sa prerába, počujem zvuky rekonštrukcie, neznáme nástroje, kovové náradie, mužské hlasy, jednoduché hity z rádia; pod oknami stojí veľký kontajner napĺňajúci sa stavebným odpadom, poškodeným nábytkom, prasknutými obkladačkami. Onedlho do domu zavítajú dopredu ohlásené návštevy, rodina a známi postupne prejdú všetky izby, domáci budú s pôžitkom otvárať a zatvárať dvere, takto to tu máme, sem ešte príde záves, tam by sme chceli niečo avantgardné, možno vypreparované zviera, kde sa dá také čosi rozmarné kúpiť? Pôjdeme na blšák, drahý!
To miesto, kde teraz bývam, vyzerá ako z Murakamiho románu. Oproti na trojmetrovom múre pravidelne stojí a mechanicky šteká veľký čierny pes, zlietavajú sa tu havrany, kto chce, rozpráva sa s mačkami alebo počíta drobné prázdne ulity roztratené popri ceste. Ženu s dlhými bielymi vlasmi, čo žije v miniatúrnom dome, každý deň vídam v záhrade. Sadí, rozhŕňa zem, večer polieva, ulicou sa ozývajú známe zvuky, kovový dopad ostria motyky na rozsýpajúce sa hrudy pôdy, šušťanie vody. Neďaleko je nedokončený bazén. Muž, čo sa tam motá, ma informuje, že si prišiel vykopať brečtan na svoj dvor a potom mi zaželá niečo ako pekný deň.
Rozboleli ma všetky dávno zahojené rany, na to som sa prebudila, to bol impulz na skončenie nahého zimného spánku. Krv, jazvy a modriny, moje prvé myšlienky. Vzápätí nad vrstvou hliny a lístia zavrčalo hladné zviera a začalo hrabať, až kým pazúrmi nedoškriabalo moje skrehnuté telo. Bol to pes, čo sa podobal na vlka, čosi skrotené, domestikované, stratené, vrtiace chvostom. Trhaj! Nič. Čakal, strážil ma, kým som pomaly vstávala a trúsil sa zo mňa popol.
Ráno nerozprávam, povedal mi náhle okolo poludnia, už som aj zabudla, že je tu, prestala som ho vnímať, za ten čas mi vôbec nechýbal. Aj kvôli tomu som ho mala rada. Nerušil ma. A vzápätí ma dokázal nadchnúť, vyberal z chladničky plechovku piva a rozprával mi toto: Soňa, treba ísť do ukrajinského mesta Počajiv, zúčastniť sa ranného rituálu vymetania diabla, v noci zabúchať na dvere kláštora, Pochválen!, prispieť starým bábuškám na obnovu tých ich chrámov alebo na potravu tela, veď na tom zase až tak veľmi nezáleží, len nech sa tešia.
Ľahla si do postele, ktorú jej utkali priesvitní pavúci, ľahla si do vody, ruky sa jej zo sna plazili po dne rieky, strácali sa v piesku a bahne, nachádzali korýtka riečne, stavali z nich pyramídu a keď sa zobudila, lačne ich na brehu otvárala, hltala telá mäkkýšov, čakala na cinknutie perly o zuby. Ľudia ju tam vídali vždy, keď práve sledovali kohosi myšlienky.
Máš hodinu navyše, a ty ju len tak kotúľaš, sypeš do nej kamienky, až digitálny čas začne škrípať. V tichu sa dá písať, neskúmaj ho toľko, nie si mníška. Tisíce nedokončených riadkov za jeden deň! Ale kto to po tebe prečíta? Radšej znova rozpovedz, ako to bolo.
Ich spôsoby sú komické. Niekedy chodia dookola aj celé dni, odhodlávajú sa a potom náhle vykročia k rakve, máme pre teba niečo súrne, kričia, revú, vrieskajú, nazízajú pod poklop a hovoria, aké je to tu len útulné. A tvária sa, akoby medzi budúcnosťou a večnosťou nebol žiadny rozdiel.
Deti náhle vybehli z kuchyne, zaujaté nápadom na novú hru, fantazijnými myšlienkami, ostali po nich nedojedené krajce chleba, na tanieroch stopy masla, medu, mliečne kruhy pod hrnčekmi, obhryzené konce slamiek, no nikto ich nevolal, aby sa vrátili, dojedli, upratali po sebe. Bolo podstatné, aby boli spolu, aby sme ich nerušili. Na chvíľu som zastala za pootvorenými dverami a načúvala ich aktuálnej realite. Súťažili na pretekoch psích záprahov, povzbudzovali svoju štvoricu sibírskych plemien, prevrátili sa im sánky. Keď konečne prišli do cieľa, vrátili sa do kuchyne a rozliali nám čaj, čo im ostal, rozdelili sa s nami o teplú polievku, ktorú im Eskimáci naberali z veľkých kotlov. Boli spokojné, mierne. Vyhrali.
V posledný augustový deň som v záhrade motykou stínala starú kukuricu, zlostne ako mladá Mexičanka, ktorá celé mesiace, roky, čaká na svojho manžela, na stručné správy o čiernom živote a čiernej práci v Amerike. Iba dvakrát za niekoľko rokov prekračuje pohraničie, platí prevádzačom, putuje púšťou domov a zase späť, aby mala rodina stále čo jesť, to nie je ako prejsť po Moste Márie Valérie zo Štúrova do Ostrihomu, v stredu alebo v piatok nakúpiť čerstvé potraviny na tradičnom trhu a bezpečne, legálne sa vrátiť domov.
Nadránom idem domov, dívam sa do dvorov a okien, kde sa v tme sklamaním lesknú unavené oči žien, ktoré sedia v dlhých nočných košeliach, zakrútené v dekách, na verandách, na gánkoch svojich starých domov a vyčkávajú deti, vnúčatá (a tie najoddanejšie vlastných mužov, manželov, s ktorými minulú jeseň spoločne oslávili striebornú či perlovú svadbu, láskyplné výročie), už dávno sa mali vrátiť z krčiem, zábav, stretnutí s frajerkami, s milencami, a furt nechodia. Ulicami kráčam iba ja, ale nakoniec sa tam zjavia aj oni, napokon všetci pocítime tú úľavu z návratu z prebdenej noci do domu, ktorý celý deň prijímal horúčosť, tropické teploty, a teraz, keď digitálne hodiny na kuchynských spotrebičoch ukazujú čas 4:32, je mäkký, príjemne hreje unavenú myseľ, uspáva.
Zaspávam a zdá sa mi, že sedím za klavírom, pozerám na partitúru predo mnou, pohľadom prechádzam všetky tie zlievajúce sa značky v notovom zápise a, samozrejme, ničomu nerozumiem, iba v nich počujem zrkadlá a krištáľové lustre, ako padajú a rozbíjajú sa o staré parkety.