Porozprávam ti o staršej pani sediacej na recepcii, ktorá dnes predo mnou prejavila nevôľu s tým, ako málo je hodín. Nafigu deň, skonštatovala, aj okuliare som si doma zabudla. A ukázala mi veľkú lupu, vďaka ktorej sa orientovala v zoznamoch a papieroch.
V minulých časoch hraníc, kontrol a oficiálneho pocitu cudziny sa plavila loďou po Dunaji do Budapešti. Keď colníkovi podala pas, mladý Maďar robil slepého, prstami prechádzal po jej fotke, potom šmátral po plexiskle, za ktorým stála, a až keď si takto overil jej totožnosť, pustil ju v klobúku, kvetovaných šatách a bielych lodičkách na nízkom opätku ďalej. Príbeh spred rokov jej zrazu pripomenula tá lupa; na jeden dych mi ho povedala a rozkašľala sa.
Jej kašeľ nám splynie s kašľaním Juraja Kukuru na Dunajskej, splynie s naliehavým detským plačom aj so zvukmi ďalšieho dieťaťa v kočíku o kúsok ďalej, hrdelnými, pripomínajúcimi morského živočícha. Do toho sa rozozvučí zvonkohra na Kamennom, zakryješ si uši, potom povieš, že v tej melódii počuješ Slovenské mamičky.
Ešte niekoľko dní budeme myslieť na starca s francúzskou barlou, okolo ktorého mlčky prejdeme pri budove gymnázia. Býva tam veľa mačiek, aj v tom čase je jedna na ulici. Pán na ňu volá, oslovuje ju Micka, mačka odbieha a my sa nevieme zhodnúť, či mu patrí, alebo sa s ňou len chcel spriateliť.
No neskôr je tu aj auto na Cukrovej, v ktorom je tma, niekto v ňom sám sedí a má nahlas pustenú dojímavú hudbu. Na Poľnej zase bezdomovec z rádia počúva športový prenos, spomalíme krok, chvíľu počúvame, no nikto nedá gól, tak sa pohneme ďalej a zbadáme ženu vchádzajúcu do domu s večne zatiahnutými žalúziami.
Už je to len kúsok. Sused z vedľajšieho bytu venčí psa, papillona, ktorý sa rozšteká vždy, keď ma zbadá. Vidíš, určite ma pozná. Pozdravíme sa, odomkneme vchodové dvere, prejdeme do bytu, dáme variť polievku. Mám aj domáce slíže od mamy. Starý mlynček, na ktorom ich melie, strašne škrípe.
A ty sa smeješ.