Dlhé a tiché dni

Autor: sona hruzikova | 2.8.2015 o 23:33 | Karma článku: 3,93 | Prečítané:  1096x

V autobuse som si sadla k zavalitému mladíkovi. Bol to zámerný výber, keď som si kúpila lístok, rozhliadla som sa, a tento muž bol spomedzi všetkých jednoznačne najväčší.Yeah I'll keep you safe and sound.

Chvíľu sa hral na mobile pestrofarebnú hru, spájal akési drahokamy, krátil si čas, kým čakal na správy od nejakej Martiny. Keď zaspal, naklonila som sa dopredu a pozorovala som jeho príjemnú tvár. Myslela som na to, že toto kúzlo nefunguje, nič by sa nezmenilo, ani keby som sa veľkým mužom celá prikryla ako hrubým paplónom. Len sa rada cítim drobná, to je celé, treba s tým prestať.

Neviem, koľkokrát som počula, ako sa to stalo. Keď som to mala prvýkrát rozpovedať sama, nechcela som, aby ma niekto čo i len raz prerušil. Bola to moja verzia s trasúcimi sa rukami a detailami, ako sme na zemi kúpeľne videli krv a ako som sa o chvíľu vrátila ku krájaniu paradajok k večeri, ktorú nikto nejedol. Ako neskôr naše telá bojovali s každým sústom a my sme rátali stratené kilá, hodiny bez vracania, bez plaču, hodiny od posledného telefonátu do mesta R., hodiny spánku.

Už dlho predtým, než som sa rozrevala od únavy ako decko, sa so mnou nedalo rozprávať. Nechali ma samú vo vlaku z mesta R., neskôr si do kupé prisadli nevkusné mladé ženy, jedna vyťahovala zo sáčku želé sladkosti, v kútiku úst jej ostali kúsky cukru. Vlak išiel hrozne pomaly, nemohla som tam s nimi sedieť ďalej. Jedálenský vozeň, zaradený na opačnom konci vlaku, bol plný, zastala som pred ním, v priestore s vysokými stolíkmi a stiahnutými oknami presvetlenom zapadajúcim slnkom. Myslela som na muža z autobusu, vedľa ktorého som sedela pár dní predtým, myslela som na akéhokoľvek muža, ako mu hovorím o prítmí nemocničnej izby, následkoch anestézy, o úľave, ktorú som čakala, no neprišla. Neskôr mi čašník doniesol pivo, ktoré mi vydržalo až po konečnú stanicu. Cestu domov si takmer nepamätám.

Zobudila som sa so spomienkou na dávne nedele. Kuchyňa otočená na juh, hlas Jozefa Dóczyho, pesničky o päťdesiatke a mamách, pootvorené balkónové dvere, prievan, keď niekto vošiel do domu so zeleninou do polievky a rukami špinavými od zeme. Kostol bol blízko, počuli sme jeho zvony, no vtedy pod nimi ešte nikto nestál a nemodlil sa za nás. Ženy si rozdeľovali úlohy, kto očistí mrkvu, kto vypraží rezne, kto donesie stoličky roztratené po celom dome a prestrie na stôl. Mátožne som sa motala medzi dvomi plnými izbami, medzi ženami a mužmi starosvetsky rozdelenými, čakala som a tajne vyjedala slíže do polievky. K hrncom ma nepustili, a možno som sama nechcela.

Stalo sa to 23. júla, odvtedy rozprávame príbeh, ktorý núti ľudí hovoriť niečo o nepredvídateľnosti, krehkosti a pominuteľnosti. A nič sa po ňom nemení, dni sú stále dlhšie, nedele úplne nekonečné.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?