Toto je prvýkrát v tomto meste, čo vidím zo svojej izby iným ľuďom do okien, počujem dianie na ulici o tri poschodia nižšie, niektorých obyvateľov susedných domov v sobotu dopoludnia, keď v posteli čítam Petru Hůlovú alebo Michela Houellebecqa, spoznávam po hlase. Dnes som vybrala z chladničky syr, zbehla do blízkeho obchodu kúpiť víno, dostala som nesmiernu chuť na červené, a snažila som sa uvedomiť si, že toto naozaj nie je žiaden výlet ani návšteva, že ak raz budem mať dôvod spomínať na rok 2014, vybavia sa mi presne tieto dni. A v kľúčových slovách a hashtagoch to vôbec nevyzerá zle, no napriek tomu mám pocit, že to nie je úplné, že niečo je veľmi blízko, len som sa ešte nepozrela za všetky požičané skrine a závesy.
Už to nie je panika zo zimných dní, počas ktorých som si hovorila panebože, toto predsa nemôže byť všetko . Spomínam si na večer, keď som išla domov okolo jednej z posledných takmer skutočných krčiem. Stál pred ňou starý muž, striedavo hľadel cez okno dnu a na mince v dlani, nevediac sa rozhodnúť, či do seba rýchlo kopne borovičku a pôjde domov, alebo si dá pivo a bude si môcť chvíľu posedieť medzi ostatnými štamgastmi. Euro päťdesiat, aby si mohol dopriať oboje, nijako nevedel napočítať.
Keď najbližšie zavolám mame, bude mi vyčítať tieto alkoholové metafory a mne sa nepodarí vysvetliť jej, že toto je jazyk, ktorým sa mi prihovára mesto, že je to v poriadku, že je to len jedna z podôb prázdnoty, ktorú každý občas potrebuje. A porozprávala by som jej tiež, že matky a dcéry sa mi ešte pod oknom nehádali, to býva úplne iný typ drám, no určite na to nebude priestor medzi otázkami, kedy prídem a na čo by som vtedy mala chuť.
Mariánska
Noci v tomto byte sú farebné a hlučné, veľa sa mi sníva a tieto bizarné záblesky sa striedajú s rozhovormi a spevom opitých ľudí, čo len prechádzajú za ďalšou zábavou na Obchodnú alebo sa zastavia kúpiť si bagetu a pritom sa predavačke za okienkom vyžalujú, že sú inžinieri a robia prácu, ktorú považujú za podradnú, nehodnú ich akademického titulu.