Tu zostaneš

Autor: sona hruzikova | 1.9.2012 o 20:52 | (upravené 1.9.2012 o 20:58) Karma článku: 7,06 | Prečítané:  1654x

Hovorila o sobotných ránach, o tom, že človek potrebuje mať, poznať miesto, kde sa občas zobudí, vojde do kuchyne, má na výber z niekoľkých obyčajných jedál, teplých nápojov, prečíta si víkendovú tlač. A to všetko ešte v pyžame, ideálne v spoločnosti ďalších ľudí. Aspoň občas, zdôrazňovala.

A už aj zabudla, na akú otázku vlastne odpovedá, či sa jej pýtali, ako vidí svoj život o desať rokov, čo je pre ňu najdôležitejšie, alebo aká je jej najšťastnejšia spomienka. Bolo to určite čosi také, na čo sa odpovedá jednoducho, rebríčkom troch až piatich vecí, prehľadne zoradených, a nie vôňou medu a aviváže.

Obľúbila som si častú úplnosť tých víkendových dní, pokračovala. Konkrétny čas neznamenal nič. Hrýzla som ich ako sypké jablká, mohla som ich otáčať, na chvíľu odložiť na stôl, opäť sa k nim vrátiť. Počkali. Dni v týždni, to boli vždy jablká nakrájané na kúsky, poznačené dotykom s hranou noža.

Potom tým ovocím kŕmila cudzie deti, čo sa u nej zrazu začali objavovať. Nechávali jej ich pri dverách, usadené za tichým jedálenským stolom, hrajúce sa s bublifukom na balkóne. Vzala ich za ruku, odviedla k jazeru, dozerala na ich vodnú radosť.
Čo by spravila, keby sa začali topiť? Do vody spolu s nimi nikdy nevkročila, bol to obrovský priestor, no nevedela sa oň deliť, už dlhé roky sa ponárala iba do vane. Tieto dotyky, táto intímnosť mohla patriť iba jej, pri mori, rieke, priehrade, v modernom aquaparku sa kontaktu s vodou poľahky vzdávala. Nebola si istá, či vie ešte vôbec plávať.

Čo urobíš, keď budeš mať bábätko a bude ho treba okúpať, spýtalo sa jej jedno z tých detí.
Ktovie, možno bude mať žiabre.

Takto prežili najdlhšie dni. Keď sa ochladilo, vymenili vodu za les, často sa prechádzali medzi ľuďmi, čo tu žili, obrastení kôrou briez, agátov, hrabov. Raz sa takmer vrátili späť s mačkou. V tráve čupelo čosi drobné, oranžové, maznavo sa prihovárali mačaťu, no ono zrazu vyskočilo, stratilo sa v kríkoch. O týždeň neskôr našla to mláďa pri ceste, zrazilo ho auto.

Bála sa to povedať deťom, no smutná správa ich príliš nezasiahla, naďalej chceli chodiť von, navštevovať rozprávajúci les. Ona však odmietala, nebola schopná opustiť dom. Po deti ich rodičia dávno prestali chodiť, a tak nemali na výber a prispôsobili sa.

Bolo to práve v sobotu, keď vymysleli novú hru. Chvíľu behali po dome, na rôznych miestach schovali poklad, potom k nemu nakreslili mapu, kostrbaté miestnosti, červené krížiky. Dali jej ju do rúk a prikázali vydať sa na dobrodružnú výpravu, hľadať orechy, sviečky a iný poklad. Chvíľu pozorovali jej púť spoza skríň, lámp a stoličiek, no rýchlo ich to prestalo baviť, a tak len popri inej činnosti počúvali šuchot hľadania z vedľajších miestností. No po krátkom čase všetko stíchlo.

Nadobro sa statila, pominula. Už sme ju nikdy nenašli.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?