Prázdne izby

Autor: sona hruzikova | 27.5.2012 o 15:06 | (upravené 27.5.2012 o 15:12) Karma článku: 6,99 | Prečítané:  866x

Každé ráno chodím okolo domu, ktorý sa prerába, počujem zvuky rekonštrukcie, neznáme nástroje, kovové náradie, mužské hlasy, jednoduché hity z rádia; pod oknami stojí veľký kontajner napĺňajúci sa stavebným odpadom, poškodeným nábytkom, prasknutými obkladačkami. Onedlho do domu zavítajú dopredu ohlásené návštevy, rodina a známi postupne prejdú všetky izby, domáci budú s pôžitkom otvárať a zatvárať dvere, takto to tu máme, sem ešte príde záves, tam by sme chceli niečo avantgardné, možno vypreparované zviera, kde sa dá také čosi rozmarné kúpiť? Pôjdeme na blšák, drahý!

A chcem ísť ďalej, bezcieľne chodiť touto časťou mesta, kde na ulici nič nepozbieram, žiadne objatia, konvalinky, letáky o tradičnej rodine a niekoľkých bohoch, láka ma prežiť predpoludnie bežného dňa zastavujúc sa pred rôznymi budovami, v mysli z nich robiť prierezy, dívať sa na ne ako na domčeky pre bábiky, zmenšovať priestor aj seba, takto ich spoznávať. Nie naozaj, iba ako miniatúry, ozveny okamihov všetkého toho šťastia, poníženia, cudzích príbehov. A takto by ma niečie ruky usadili do domu, v ktorom bývajú surové stareny, z tmavej priadze pletú dlhočizné šály a nikto ich nenosí. Toto je tvoje kreslo, tu máš ihlice, hladko, obratko, nevinné mäkké retiazky a reťaze, tomuto sa budeš venovať a všetky noci prebdieš, budeš počúvať šuchot krídel netopierov v klietkach zahalených špinavými plachtami.

Koľko je na svete izieb a čo s tými prázdnymi? Skladiská predchádzajúceho života, tma odložená za skriňami a pod posteľami, niekto tam nechce vstúpiť a nájsť miestnostiam nové využitie, radšej žije na chodbe. Tam má prehľad o všetkom, čo sa nedeje.

Na chodníku sú rozsypané kúsky puzzle, zopár bledých dielikov, ležia tam niekoľko dní, neďaleko domu, ktorý sa prerába. Predstavujem si dieťa, ako prvýkrát zložilo celý obraz, a tú časť, ktorá sa mu nepáčila, naspäť rozobralo a schovalo vo vreckách oblečenia prichystaného na ďalší deň. Ráno cestou do škôlky, kým sa držalo mamy, nenápadne sa ich zbavovalo. A nebolo v tom nič, žiadne ozdravné gesto, naivný rituál.

Pohybujem sa v interiéroch bez denného svetla. Čo by s nami spravilo? Zhasla som a spím v sebe, drobné zviera s korálkami miesto očí. Prázdnymi izbami sa zrazu ozývajú kroky, výkresy architekta víria prach na podlahe, ktosi sa smeje a hovorí o tom, kde sa bude búrať, aby sa priestor zväčšil, presvetlil. A húf netopierov odnáša moju klietku preč.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?