Kde sme nikdy neboli

Autor: sona hruzikova | 19.1.2012 o 23:27 | Karma článku: 8,12 | Prečítané:  2078x

Ráno nerozprávam, povedal mi náhle okolo poludnia, už som aj zabudla, že je tu, prestala som ho vnímať, za ten čas mi vôbec nechýbal. Aj kvôli tomu som ho mala rada. Nerušil ma. A vzápätí ma dokázal nadchnúť, vyberal z chladničky plechovku piva a rozprával mi toto: Soňa, treba ísť do ukrajinského mesta Počajiv, zúčastniť sa ranného rituálu vymetania diabla, v noci zabúchať na dvere kláštora, Pochválen!, prispieť starým bábuškám na obnovu tých ich chrámov alebo na potravu tela, veď na tom zase až tak veľmi nezáleží, len nech sa tešia.

Na druhý deň mi priniesol mapy miest, starý atlas a glóbus, nechal ma čítať zemepisné názvy, nesystematicky postupovať na všetky strany. Nezastavil ma ani oceán. No potom rýchlo späť, motať sa vo vzdušnom kruhu na vlhkom papieri, rozprávať o úrodnej pôde, recitovať patetické básne.

V tom čase som v predstavách objavovala zmysluplnosť málo dramatického života v dedine blízko maďarských hraníc, v takej, čo má vysoký počet slnečných dní v roku, kde sa dá v záhrade pestovať exotické ovocie, iba tak, na skúšku, veď keby sa aj zadarilo, nikto by nevedel, čo s tým, či je možné len tak ho nakrájať do zaváraninových pohárov ako marhule a zaliať cukrovým sirupom. Z dosák by sme spravili malú loď, pustili sa dole Dunajom a niekam by sme už len prišli. Zakotvili by sme na brehu, kde malí fagani chytajú ryby a pľujú do stroskotancov kôstky z čerešní. Podľa čoho je ešte možné spoznať miesto, kde sa dá žiť?

Vždy myslíš na odchod, hneď ako niekam prídeš?
Hej.
A čo tá dedina?
To je iné, tam by bolo ticho, večer smiech, krik a priestor na to všetko.

Potom ma ešte chvíľu presviedčal, že (mi) záleží na ľuďoch. Iba na tých v mojej hlave, uzavrela som debatu.

A tí sa pravidelne schádzali na železničnej stanici v Nových Zámkoch, mala podobu ako voľakedy, predavačka žrebov pri vchode, mince vo fontáne, vôňa sladkého popcornu na začiatku chodby k nástupištiam, tam si tí ľudia prezerali bohatú ponuku periodickej tlače v novinových stánkoch, dôkladne zvážili svoj výber a s aktuálnym čítaním v ruke sa ponáhľali ďalej.

A moja hlava je železničná stanica, predstav si. Je v nej rušno a veľa svetla.
Tak si tam na chvíľu poseďme, na stanici, na polceste.
Ale ty tam nie si.

Onedlho som sa tam vrátila, po rokoch som opäť chcela vidieť to miesto. Stanica sa zmenila, stlmila množstvo podnetov, vybledla, iba to svetlo ostalo rovnaké. Mala som v úmysle ísť ďalej na juh, nájsť dedinu alebo aspoň hocakú inú. No to zistenie, objav, tá zmena, och áno, realita ma akosi odradila. Vrátila som sa späť. Znova.

A potom ten muž. Na druhý deň sa mi ráno začal prihovárať. Šepot, niekoľko nenápadných slov. Prítomnosť, dôkaz. Aby som ho lepšie vnímala, videla, počula. Bolo to skutočne ako v Červenej Čiapočke, desivé, detinské. A nakoniec ho to aj zožralo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?