Kde sme nikdy neboli

Na druhý deň mi priniesol mapy miest, starý atlas a glóbus, nechal ma čítať zemepisné názvy, nesystematicky postupovať na všetky strany. Nezastavil ma ani oceán. No potom rýchlo späť, motať sa vo vzdušnom kruhu na vlhkom papieri, rozprávať o úrodnej pôde, recitovať patetické básne.

V tom čase som v predstavách objavovala zmysluplnosť málo dramatického života v dedine blízko maďarských hraníc, v takej, čo má vysoký počet slnečných dní v roku, kde sa dá v záhrade pestovať exotické ovocie, iba tak, na skúšku, veď keby sa aj zadarilo, nikto by nevedel, čo s tým, či je možné len tak ho nakrájať do zaváraninových pohárov ako marhule a zaliať cukrovým sirupom. Z dosák by sme spravili malú loď, pustili sa dole Dunajom a niekam by sme už len prišli. Zakotvili by sme na brehu, kde malí fagani chytajú ryby a pľujú do stroskotancov kôstky z čerešní. Podľa čoho je ešte možné spoznať miesto, kde sa dá žiť?

Vždy myslíš na odchod, hneď ako niekam prídeš?
Hej.
A čo tá dedina?
To je iné, tam by bolo ticho, večer smiech, krik a priestor na to všetko.

Potom ma ešte chvíľu presviedčal, že (mi) záleží na ľuďoch. Iba na tých v mojej hlave, uzavrela som debatu.

A tí sa pravidelne schádzali na železničnej stanici v Nových Zámkoch, mala podobu ako voľakedy, predavačka žrebov pri vchode, mince vo fontáne, vôňa sladkého popcornu na začiatku chodby k nástupištiam, tam si tí ľudia prezerali bohatú ponuku periodickej tlače v novinových stánkoch, dôkladne zvážili svoj výber a s aktuálnym čítaním v ruke sa ponáhľali ďalej.

A moja hlava je železničná stanica, predstav si. Je v nej rušno a veľa svetla.
Tak si tam na chvíľu poseďme, na stanici, na polceste.
Ale ty tam nie si.

Onedlho som sa tam vrátila, po rokoch som opäť chcela vidieť to miesto. Stanica sa zmenila, stlmila množstvo podnetov, vybledla, iba to svetlo ostalo rovnaké. Mala som v úmysle ísť ďalej na juh, nájsť tú dedinu alebo aspoň hocakú inú. No to zistenie, objav, tá zmena, och áno, realita ma akosi odradila. Vrátila som sa späť. Znova.

A potom ten muž. Na druhý deň sa mi ráno začal prihovárať. Šepot, niekoľko nenápadných slov. Prítomnosť, dôkaz. Aby som ho lepšie vnímala, videla, počula. Bolo to skutočne ako v Červenej Čiapočke, desivé, detinské. A nakoniec ho to aj zožralo.