A čo bolo potom

Autor: sona hruzikova | 14.10.2011 o 17:58 | (upravené 14.10.2011 o 22:27) Karma článku: 6,11 | Prečítané:  922x

Deti náhle vybehli z kuchyne, zaujaté nápadom na novú hru, fantazijnými myšlienkami, ostali po nich nedojedené krajce chleba, na tanieroch stopy masla, medu, mliečne kruhy pod hrnčekmi, obhryzené konce slamiek, no nikto ich nevolal, aby sa vrátili, dojedli, upratali po sebe. Bolo podstatné, aby boli spolu, aby sme ich nerušili. Na chvíľu som zastala za pootvorenými dverami a načúvala ich aktuálnej realite. Súťažili na pretekoch psích záprahov, povzbudzovali svoju štvoricu sibírskych plemien, prevrátili sa im sánky. Keď konečne prišli do cieľa, vrátili sa do kuchyne a rozliali nám čaj, čo im ostal, rozdelili sa s nami o teplú polievku, ktorú im Eskimáci naberali z veľkých kotlov. Boli spokojné, mierne. Vyhrali.

Sú ešte malé, zatiaľ nemôžu počuť nočné zavýjanie tých severských beštií, ktoré nežiadajú nehu, ale pohyb, necítia na tvári kusy hliny pri ich zúrivom vyhrabávaní jám, pokusoch o prekonanie múrov. V snoch ich nevídajú mŕtve, s odťatými hlavami, ktorým sa otvárajú divé oči, keď nad lesom vychádza Mesiac v splne. Poznajú iba ich rýchle a mocné telá, myslia na to, že sa k nim môžu pritúliť. A cesty sú, rušné cesty ich vedú.

Večer som stála v strede námestia cudzieho mesta a nevedela, kam mám ísť ďalej, okná krčiem boli otvorené, terasy obsadené ilúziou leta a všetci si v tej chvíli mali čo povedať, prázdnymi rečami vírili prach a popol, minulý čas vo mne. A potom okolo prešiel koč, ktorý ťahali páchnuce prízraky koní. Vybrala som sa za ním a prišla som na miesto, kam som vlastne od začiatku chcela ísť. Jeden z mužov ma chytil za ruku, odviedol preč, v svetle starých lámp mi maľoval tvár farbami, kreslil symboly. Neustále opakoval, že najdôležitejšie v živote sú príbehy, to len v nich sa ľudia vedia stretnúť.

Vrátila som sa domov a dlho som spala, nereagovala som na krik detí, museli ma prísť zobudiť, sťažovali sa, že sa nudia. Kde máte psov? Ušli.

Ostalo ticho, jazvy na dvore sú každým dňom menej nápadné. Žijeme normálne. Psy sa skrývajú v lesoch, viem to, do dediny sa vracajú iba v noci a slobodne drhnú susedom sliepky. A už pár dní som nevidela ani deti. Kreslili do toho popola vo mne jednoduché domy a kvety, no potom som prestala rozprávať.

Ochladilo sa. Bez váhania sme založili oheň a pohádzali do hladných plameňov knihy. Sedím tu sama a pozerám doň, je mi podobný. Ostatní zobrali sekery a pobrali sa na lov, ukázať psom, kto je tu pán.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?