Tvoje správy

Autor: sona hruzikova | 1.9.2011 o 16:48 | Karma článku: 7,91 | Prečítané:  1447x

V posledný augustový deň som v záhrade motykou stínala starú kukuricu, zlostne ako mladá Mexičanka, ktorá celé mesiace, roky, čaká na svojho manžela, na stručné správy o čiernom živote a čiernej práci v Amerike. Iba dvakrát za niekoľko rokov prekračuje pohraničie, platí prevádzačom, putuje púšťou domov a zase späť, aby mala rodina stále čo jesť, to nie je ako prejsť po Moste Márie Valérie zo Štúrova do Ostrihomu, v stredu alebo v piatok nakúpiť čerstvé potraviny na tradičnom trhu a bezpečne, legálne sa vrátiť domov.

No tento rok príde, teší sa mladá žena, sľúbil, že sa vráti na Všechsvätých alebo na Vianoce. A keď budeme v období kresťanských sviatkov ležať v jednej posteli, budem mu opitá tequilou, blízkosťou, intenzívnym, nekomplikovaným citom rozprávať, aby mi písal o tom, aké sú tam rána, kedy svitá, aká je teplota vzduchu, aby mi písal všetko o tom svetle, čo nezvyčajné vidí, keď pije sladký čaj a fajčí prvú cigaretu, o celé hodiny skôr ako všetci ostatní, len aby mi o tom mohol napísať. A píš mi o ženách, čo si stretol, o seňoritách, ktoré sú na teba milé, do ktorých si sa platonicky zamiloval, píš mi, že ani jedna nie je ako ja, že im všetkým chýba oddanosť a tieto prsia. Nevolaj mi, píš mi, veľa mi píš, a ja tvoje správy budem každý večer čítať.

A potom som si ľahla na hojdačku, tvár zakrytá slameným klobúkom, kolísanie a nepokojný spánok. Tu ma našli a ponúkli ma koláčom, čiernym čajom, sadli si ku mne, starena s vnučkou, hus na povrázku, trhali jej perá, ostrili nožom, namáčali do atramentu, písali listy, dlho, husto, s vášňou. Vrátila som sa do domu, ruky a chrbát popísané veršami, zamilovanými monológmi, sadla som si medzi dve zrkadlá a celé tetovanie som prepísala. Premenila som sa do slov. Nebráň sa činnosti. Máš telo a máš myseľ, písala som a večer som všetko spálila spolu s tou suchou kukuricou, bábikami zo šúpolia. Ľudia besneli, zatvárali okná, odmietali oheň, dym, popol, a keď v noci prišla búrka, mali rovnaký strach, báli sa ako vtedy, ako kedysi, tak starodávne, len už zabudli ten jazyk, ktorým sa volá na Perúna, ktorým sa volá do zvieracej duše, anima, anima!, a ostali nešťastní.

Svitalo, keď som nastupovala do vlaku, posledné sovy preleteli nad riekou s korisťou v pazúroch. Muž vedľa mňa práve písal o hmle, o zlomených väzoch, myšiach a ježoch odratých z kože, písal o žene, čo sa na neho pozerá, na jeho prsty pohybujúce sa po čiernej klávesnici, o jej slabosti pre mužské ruky, o jej posadnutosti nie celkami, ale časťami, ako hovorí zabudla som vypnúť sporák a mlieko teraz kypí a celý dom otrávi zahaseným plynom, rozrušene vstáva a odchádza, na peróne vyhadzuje všetko, čo má vo vreckách, všetku tú narýchlo zbalenú pravdu, a kričí, že tu ostáva, že bude čakať, lebo (o) toto jej ide.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?