Démoni

Autor: sona hruzikova | 29.8.2011 o 22:29 | Karma článku: 7,32 | Prečítané:  1192x

Nadránom idem domov, dívam sa do dvorov a okien, kde sa v tme sklamaním lesknú unavené oči žien, ktoré sedia v dlhých nočných košeliach, zakrútené v dekách, na verandách, na gánkoch svojich starých domov a vyčkávajú deti, vnúčatá (a tie najoddanejšie vlastných mužov, manželov, s ktorými minulú jeseň spoločne oslávili striebornú či perlovú svadbu, láskyplné výročie), už dávno sa mali vrátiť z krčiem, zábav, stretnutí s frajerkami, s milencami, a furt nechodia. Ulicami kráčam iba ja, ale nakoniec sa tam zjavia aj oni, napokon všetci pocítime tú úľavu z návratu z prebdenej noci do domu, ktorý celý deň prijímal horúčosť, tropické teploty, a teraz, keď digitálne hodiny na kuchynských spotrebičoch ukazujú čas 4:32, je mäkký, príjemne hreje unavenú myseľ, uspáva.

A ráno zametám zbytky noci, všetky tie letné živočíchy, ktoré uverili umelému svetlu, hmyz s dlhými nohami a hnedými telami, motýle, komáre, pavúky, netopiere, hady, žaby, jašterice, sny, ich nehybné krehké, prašné schránky. Škaredé, mrzké, odporné, rozpadávajú sa predo mnou celkom samozrejme.

Nejačím a nehovorím s odporom fuj. Iba mladým milencom sa chcem niekedy prihovárať, povedať nechaj ju, ona za tebou bude žialiť ako bláznivá, celé roky ťa nedostane zo svojich predstáv, tam s tebou prežije tri životy, tam ti bude ubližovať, koncentrát šťastia a lásky a zloby, len ju nechaj, ešte teraz, kým nevie, aký skutočne si, ona určite nemá rada chyby, nechaj ju, nikdy sa ti nepodarí zažiť niečo také silné. Ach, nasrať na váš jemnocit.

A idem preč a vzývam tých svojich. Chodím za nimi do seba ako ku kartárke, vedme, bosorke, tam kradnem človeka, čítam mu z knihy Olgy Tokarczuk: V noci si pod sprchou podrezal žily. Biela pokožka na zápästí sa rozostúpila a zjavilo sa to, čo bolo vnútri Marka Marka. Bolo to červené, mäsité ako čerstvá hovädzina. Predtým, než omdlel, sa cítil zaskočený, lebo si, nevedno prečo, predstavoval, že tam uvidí svetlo. A vrčím a cerím zuby, keď sa chce dotknúť mojich reťazí.

Hovorím mu, že pomalé cesty sú pre mňa. Tá nočná a ešte tá zaviata snehom, teraz prach a blato, keď prší. Bez asfaltu, bez značenia, bez významu, iba z čírej potreby byť tam, byť takáto, poľná, lesná, skrytá, potichu niekam viesť, okľukou do pekla, no a čo, staré ženy bdejú a modlia sa za nás, sväté obrázky a ružence, pátričky na háčkovaných obrusoch. Pretože všetky tie mamy odnepamäti pôjdu na púť, donesú nám svätenú vodu, dajú nám z nej odpiť a dovolia nám prostoducho si želať lásku, dobrý spánok, koňa, čokoľvek, a samy si pritom budú mrmlať to isté, nikdy nesplnené, pre seba.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Spor medzi lyžiarkami a asociáciou ide do finále, výsledok je neistý

Dva alebo desať? Znepriatelené strany sa nevedia zhodnúť ani na tom, koľko sporných bodov riešili.

SVET

Len začíname, nebudeme hrať mŕtve, odkazujú Trumpovi milióny žien

Nový prezident začal rušiť kľúčovú reformu svojho predchodcu.


Už ste čítali?