Démoni

Autor: sona hruzikova | 29.8.2011 o 22:29 | Karma článku: 7,32 | Prečítané:  1187x

Nadránom idem domov, dívam sa do dvorov a okien, kde sa v tme sklamaním lesknú unavené oči žien, ktoré sedia v dlhých nočných košeliach, zakrútené v dekách, na verandách, na gánkoch svojich starých domov a vyčkávajú deti, vnúčatá (a tie najoddanejšie vlastných mužov, manželov, s ktorými minulú jeseň spoločne oslávili striebornú či perlovú svadbu, láskyplné výročie), už dávno sa mali vrátiť z krčiem, zábav, stretnutí s frajerkami, s milencami, a furt nechodia. Ulicami kráčam iba ja, ale nakoniec sa tam zjavia aj oni, napokon všetci pocítime tú úľavu z návratu z prebdenej noci do domu, ktorý celý deň prijímal horúčosť, tropické teploty, a teraz, keď digitálne hodiny na kuchynských spotrebičoch ukazujú čas 4:32, je mäkký, príjemne hreje unavenú myseľ, uspáva.

A ráno zametám zbytky noci, všetky tie letné živočíchy, ktoré uverili umelému svetlu, hmyz s dlhými nohami a hnedými telami, motýle, komáre, pavúky, netopiere, hady, žaby, jašterice, sny, ich nehybné krehké, prašné schránky. Škaredé, mrzké, odporné, rozpadávajú sa predo mnou celkom samozrejme.

Nejačím a nehovorím s odporom fuj. Iba mladým milencom sa chcem niekedy prihovárať, povedať nechaj ju, ona za tebou bude žialiť ako bláznivá, celé roky ťa nedostane zo svojich predstáv, tam s tebou prežije tri životy, tam ti bude ubližovať, koncentrát šťastia a lásky a zloby, len ju nechaj, ešte teraz, kým nevie, aký skutočne si, ona určite nemá rada chyby, nechaj ju, nikdy sa ti nepodarí zažiť niečo také silné. Ach, nasrať na váš jemnocit.

A idem preč a vzývam tých svojich. Chodím za nimi do seba ako ku kartárke, vedme, bosorke, tam kradnem človeka, čítam mu z knihy Olgy Tokarczuk: V noci si pod sprchou podrezal žily. Biela pokožka na zápästí sa rozostúpila a zjavilo sa to, čo bolo vnútri Marka Marka. Bolo to červené, mäsité ako čerstvá hovädzina. Predtým, než omdlel, sa cítil zaskočený, lebo si, nevedno prečo, predstavoval, že tam uvidí svetlo. A vrčím a cerím zuby, keď sa chce dotknúť mojich reťazí.

Hovorím mu, že pomalé cesty sú pre mňa. Tá nočná a ešte tá zaviata snehom, teraz prach a blato, keď prší. Bez asfaltu, bez značenia, bez významu, iba z čírej potreby byť tam, byť takáto, poľná, lesná, skrytá, potichu niekam viesť, okľukou do pekla, no a čo, staré ženy bdejú a modlia sa za nás, sväté obrázky a ružence, pátričky na háčkovaných obrusoch. Pretože všetky tie mamy odnepamäti pôjdu na púť, donesú nám svätenú vodu, dajú nám z nej odpiť a dovolia nám prostoducho si želať lásku, dobrý spánok, koňa, čokoľvek, a samy si pritom budú mrmlať to isté, nikdy nesplnené, pre seba.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?