Limity

Autor: sona hruzikova | 6.8.2011 o 21:52 | Karma článku: 6,65 | Prečítané:  1569x

Zaspávam a zdá sa mi, že sedím za klavírom, pozerám na partitúru predo mnou, pohľadom prechádzam všetky tie zlievajúce sa značky v notovom zápise a, samozrejme, ničomu nerozumiem, iba v nich počujem zrkadlá a krištáľové lustre, ako padajú a rozbíjajú sa o staré parkety.

Pretože cestou domov som myslela na hotel a na dôstojný manželský pár, dôchodcov, ktorí práve prechádzali okolo. Toto bola voľakedy najelegantnejšia budova, povedal starý pán a žena mu odvetila, že to vraví vždy, keď sú tu. Ach, Laco, vzdychla si a ja som sa otočila za nimi, bielymi a pokojnými. Hľadala som ich v uliciach aj neskôr, chcela som vidieť, ako pijú kávu a zrazu znervóznejú, keď k vedľajšiemu stolu dokríva a sadne si skupina Arabiek v čiernych burkách. Stratili sa však medzi ostatnými invalidmi.

Niečo sa stalo v hoteli Slovan, a ešte niekoľko ďalších viet v zápisníku, pán Ladislav to celé roky tají pred svojou manželkou. Vyrušila ma trojica žien, dvadsať, štyridsať, šesťdesiat rokov, tá najstaršia na vozíku, a asi ročný chlapec v športovom kočíku. Zastali predo mnou, na niečom sa dohadovali a tí dvaja sediaci sa na mňa usmievali, každý vo svojej uslintanej nevedomosti, spod rovnakých bystrých, šedozelených očí. Telo nepustí. Treba ho zdvihnúť, kým sa dá, treba ísť domov a opäť sa vrátiť, navštevovať príbuzných v nemocniciach, ústavoch a liečebných zariadeniach, krájať čerstvé ovocie, vitamíny, a opätovne sa pohľadom vracať k zdravotným záznamom pripevneným konča postele, k tým veľavravným údajom o liekoch, telesnej teplote, stolici, o mechanickom a zlyhávajúcom fungovaní.

Rozdeliť život na cestu a pobyt tam. A pri prekonávaní okresov a bolesti vymýšľať banálne, sentimentálne príbehy; tak ako to bolo, pán Ladislav? Spomenula som si na vás, aj keď som prechádzala okolo kvetinárstva, toho, čo máva vo výklade smútočné oznámenia. Napočítala som ich deväť, a, predstavte si, jedného starého muža, čo sa práve obrátil od čiernobielych tvárí a rukou si prešiel po tej svojej. Ľudia sa napriek všetkému majú radi, to stačí, hovoríte.

Dobre, budem premýšľať o tom, čo sa asi stalo v hoteli Slovan, a žiadneho mesta sa viac nebudem pýtať, kde tu, preboha, môže byť človek sám?, a už vôbec nie nahlas. Horúcu vodu nechám tiecť po chrbte príliš dlho, a potom nebudem stíhať, čo som chcela, nikam nepôjdem, nič nebudem vysvetľovať. Viete, že máte ruky klaviristu, pán Ladislav? Škoda tej prekliatej reumy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?