Tam žijeme

Autor: sona hruzikova | 2.5.2011 o 20:45 | (upravené 2.5.2011 o 20:50) Karma článku: 7,16 | Prečítané:  1778x

Podvečer vychádzam na terasu, k nohám mi padajú omrvinky z nedeľného tvarohového koláča, prechádzam po zemi, ktorá je tu v doline tmavá, zatienená stavbami, stromami, odpočinkom po dlhom dni, kontrastná voči stále bledej oblohe, májovým zvukom vrabcov, lastovičiek, dediny.

Starý muž niekde blízko hovorí o tom, že je dôležité stáť nohami pevne na zemi, o kontakte s pôdou a o úrode, o tom, že nič nie je len tak. Pije trpký alkohol, ktorý neláka nikoho iného, kritizuje, a potom zaspí a možno zamrzne, alebo ho trafí šľak z toho všetkého. Červená koža zranená slnkom, hlava, pre ktorú je všetkého priveľa, nevoľnosť, slová ako epiderma, zamša a Bauchschmerzen, slová, ktoré nepomôžu, nevyliečia, tuhé noci, jarný mráz, mŕtve mladé rastliny, predčasne, nedočkavo zasadené, mŕtvi ľudia. Presný počet ľudí.

Obecný rozhlas informuje o sčítacích komisároch, na informačných tabuliach sa objavujú plagáty, otázky koľko nás je?, kde a ako žijeme?, zistíme to, všetko to zistíme! Sestre vypadli predné mliečne zuby, mláka pod lesom je plná žubrienok, cez zimu vedú ku kaplnke uprostred polí stopy dvoch ľudí, cukrová vata stojí jedno euro, pes odmieta poslušnosť, teší sa, vyskakuje, vbehne do chodby.

V jedálni poľovníckeho zámku, ktorý v minulosti patril rodine Habsburgovcov, visí na stene ohromné parožie, trofej neznámeho lovca. Na kovovom štítku strohé informácie, Poľana, 1944. A teraz avantgardné večierky, jedlá z diviny, červené víno, hostia usadení vo fajčiarskom salóniku, aróma cigár a personál stojaci pri okne hovorí po anglicky, prezentuje naučené vety o vojne, partizánskych skupinách, ich hlade a denníkoch, o rozdrvenej lebke, o zvierati, ktoré nebolo zastrelené, o vzácnom náleze parožia a súčasných problémoch na súťažiach. Neznámy lovec, you know.

Na stenách niet voľného priestoru, všetko je zaplnené drobným parožím mladých srncov, klami diviakov, hlavami a kožušinou rysa, diviaka, vlka, zubra, vypreparovanou divou kačicou, bažantom. Všetko sa dá zastreliť, vystaviť. A nevyvoláva to vo mne odpor, so záujmom si to všetko prezerám, fotografujem. Vôňa orgovánu šíriaca sa z prijímacieho salóna navodzuje romantické predstavy čias kráľov a ich besniacej sily.

Spomeniem si na slová Francisa S. Fitzgeralda, na podčiarknutú vetu v knihe Velký Gatsby, vydanej v roku 1960. Nic nemůže být tak ohnivé a tak svěží jako to, co člověk dokáže nahromadit v příšeří svého srdce. A tam žijeme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?