Cítim na sebe odtlačky cudzích životov, komplikované vzory úlomkov rozhovorov, pohľadov a ich presvedčení. Po krátkom čase to vždy musí prestať, prejde niekoľko hodín a viac nemôžem stretávať otcov a ich dcéry s výraznými, veľmi podobnými, takmer identickými tvárami, alebo sedieť vedľa mladej ženy a jej doživotných myšlienok. Odomkol si ma ako svoju vlastnú trinástu komnatu, narobil vo mne prievan, rozhádzal, niečo si vzal a odišiel. Och. Podráždene hovorím, že mi je zima a chcem spať.
Zatváram oči a spomeniem si, ako som písala o dievčati, ktoré sa zachraňovalo spánkom, unikalo do mrazivých, pravekých svetov a keď jej sestra ráno priniesla do izby raňajky, bielou prikrývkou narýchlo zakrývala kosti a lebky zvierat ležiace všade okolo nej, utierala si čerstvú krv z úst.
A písala som o dievčati, ktoré malo rado muža a odišlo za ním na majer. Veľmi skoro ráno chystalo raňajky, pre seba, pre neho a pre jeho hluchého otca, počúvalo zvuky šíriace sa zo stajní a myslelo na to, aký rešpekt, možno až strach, má pred koňmi, ktoré cítia jej neistú prítomnosť.
Toto a iné som písala. A nedala som im mená, tým postavám.
Chcem byť sama, a nemôžem. Tak chvíľu neotváram oči a vnímam iba hudbu a spev Lykke Li, všetko jej All my love is unrequited a I know places we can go babe. A v tomto sentimente sa mi miešajú obrázky neobarokového a renesančného kaštieľa v Klátovej Novej Vsi, brezových hájov a domov s verandami a letnými kuchyňami. Tenké deky rozprestreté na tráve, lákajúce mravce a mladú lásku, horúce city. A ženské ruky si zapamätajú kontúry tých krásnych tvárí, po ktorých prechádzali a mysleli na nehu. Všetko skutočné tu už bolo.
Myseľ teraz chce (byť) ticho, mať od seba pokoj. Fungovať a cítiť normálne.
Také túžby
Telo chce plávať, žiada si vodu, ten pocit, že pod sebou nič nemá, dno je príliš hlboko a možno ani nie je. Túži po mokrých vlasoch, prameňoch držiacich sa nahej kože na chrbte, zimomriavkách a hlave, čo nebolí.