reklama

Som rada, že moja mama vie zapletať cibuľu

Z workoholizmu sa liečim pomaly a ťažko.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (49)

Po odchode z práce som sa chcela na svoj pôvodný prirodzený biotop aklimatizovať maximálne týždeň. Malo to byť jednoduchšie, samozrejmejšie.
Som doma už vyše mesiaca a ešte aj dnes som písala bývalej kolegyni mail o neistotách, ktoré sa zažrali v mojej duši. A potom som vyšla von na terasu, aby som si uvedomila, ako veľmi sa mýlim.

To, že treba donekonečna a ešte ďalej ráno vstávať, odsedieť si na zadku osem hodín, riešiť plánované aj akútne ťažkosti a vo vysokom štádiu vyčerpania sa doplaziť domov, boli len pseudoistoty. Stereotyp, ktorý dával zmysel funkcii, čo som mala pod menom na vizitke, zatiaľ čo význam mena zdeformoval. Mala som toho veľa, bola som unavená. V skutočnosti som mala len zle určené priority a „nie“ som hovorila na nesprávnych miestach.

A potom zrazu prestala byť prítomnosť a budúcnosť jasne zadefinovaná na stránkach diára. Zostala som bez režimu, bez energie, bez istoty. Aj dnes. Síce sa to postupne zlepšovalo, stále som nemala dôkaz, že veci skutočne chceli byť takto.

Zobrala som knižku a vyšla na terasu. Kam sa pozriem, vidím všetky možné odtiene zelenej. Vedľa v záhrade šumí kukurica, zvonia zvony na kostole. Opriem sa, pozriem na nebo a oblaky mi dávajú dôkaz, že zem sa stále točí. Prekvapujúco aj v strede tradičného pracovného času.

Tak, toto je moja istota. Nikdy som sa nechystala rodičom odpustiť násilný presun môjho dvanásťročného ja na tento kúsok dedinskej zeme, ale nakoniec im budem možno aj vďačná. Zrazu cítim, že sem patrím. Aj keď som ľavá, fajnová a v záhrade by som bola schopná zablúdiť, v tomto pokoji, tichu a jednoduchosti so mnou vždy počítajú.

Pozerám sa na mamu, ako zapletá cibuľu do vencov. Vôkol nej všetka tá zeleň, u mňa v duši mier, v očiach slzy. Hlavička k hlavičke, hrubý cibuľový veniec ako tohtoročný hit na odstránenie frustrácie.
Robí to každý rok, presne viem, čo bude nasledovať. Dnes ma to poznanie teší. Usuší ju v tých vencoch na slnku a bude sa ponáhľať schovať ju pred každým dažďom. Potom nám celú zimu bude cibuľa dekorovať garáž.

Bez ohľadu na aktuálnu hypersupermarketovosť tohto sveta, tá cibuľa tam bude vždy. Je v tom niečo až magicky tradičné, v tej banálnej čerstvo zapletenej, neskôr visiacej, cibuli. Neviem odhadnúť, kde všade sa ešte také deje, kde všade už len na také spomínajú a kde všade už aj také zabudli. Že cibuľa sa zapletá.

Mama vždy vie, čo a ako robiť. Vždy má odpoveď, aj keď o tom možno ani netuší. Ona je najväčší dôkaz reality v mojom snovom živote.

Tak si sedím na tej našej malej terase už pol dňa a je mi tu dobre aj napriek tomu, že okolo mňa nepobehujú čašníci a za chrbtom nemám ajriš. Nohy vyložené, nebo modré, lístie šumí. Len sedím a preciťujem. Už sa nikdy nechcem ponáhľať. Na ceste, v posteli, v živote.

Dosť bolo instantného života.

sona hruzikova

sona hruzikova

Bloger 
  • Počet článkov:  139
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Musí sa, pomyslela si a rozvážne ponorila štetec do farby, udržať na úrovni prostého zážitku, jednoducho cítiť, že toto je stolička, toto stôl, ale zároveň cítiť aj to, že je to zázrak, je to extáza." Virginia Woolfová Zoznam autorových rubrík:  dušouúlomkyspoluhrach o stenuSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu