(Ešte stále.) Obrazy. Staré domy, deti, koláče, včely. Háčkované obrusy, stoličky s odlupujúcim sa lakom. Silný alkohol. Pôda. Všade hlina, za nechtami, medzi zubami, šmuhy na čele, studené líca. Raz mi M. poslal fotografiu detí a psa hrajúcich sa v starom autobuse. Pridala som ju k tomu všetkému. pokračovanie článku
Hovorila o sobotných ránach, o tom, že človek potrebuje mať, poznať miesto, kde sa občas zobudí, vojde do kuchyne, má na výber z niekoľkých obyčajných jedál, teplých nápojov, prečíta si víkendovú tlač. A to všetko ešte v pyžame, ideálne v spoločnosti ďalších ľudí. Aspoň občas, zdôrazňovala. pokračovanie článku
Každé ráno chodím okolo domu, ktorý sa prerába, počujem zvuky rekonštrukcie, neznáme nástroje, kovové náradie, mužské hlasy, jednoduché hity z rádia; pod oknami stojí veľký kontajner napĺňajúci sa stavebným odpadom, poškodeným nábytkom, prasknutými obkladačkami. Onedlho do domu zavítajú dopredu ohlásené návštevy, rodina a známi postupne prejdú všetky izby, domáci budú s pôžitkom otvárať a zatvárať dvere, takto to tu máme, sem ešte príde záves, tam by sme chceli niečo avantgardné, možno vypreparované zviera, kde sa dá také čosi rozmarné kúpiť? Pôjdeme na blšák, drahý! pokračovanie článku
To miesto, kde teraz bývam, vyzerá ako z Murakamiho románu. Oproti na trojmetrovom múre pravidelne stojí a mechanicky šteká veľký čierny pes, zlietavajú sa tu havrany, kto chce, rozpráva sa s mačkami alebo počíta drobné prázdne ulity roztratené popri ceste. Ženu s dlhými bielymi vlasmi, čo žije v miniatúrnom dome, každý deň vídam v záhrade. Sadí, rozhŕňa zem, večer polieva, ulicou sa ozývajú známe zvuky, kovový dopad ostria motyky na rozsýpajúce sa hrudy pôdy, šušťanie vody. Neďaleko je nedokončený bazén. Muž, čo sa tam motá, ma informuje, že si prišiel vykopať brečtan na svoj dvor a potom mi zaželá niečo ako pekný deň. pokračovanie článku
Rozboleli ma všetky dávno zahojené rany, na to som sa prebudila, to bol impulz na skončenie nahého zimného spánku. Krv, jazvy a modriny, moje prvé myšlienky. Vzápätí nad vrstvou hliny a lístia zavrčalo hladné zviera a začalo hrabať, až kým pazúrmi nedoškriabalo moje skrehnuté telo. Bol to pes, čo sa podobal na vlka, čosi skrotené, domestikované, stratené, vrtiace chvostom. Trhaj! Nič. Čakal, strážil ma, kým som pomaly vstávala a trúsil sa zo mňa popol. pokračovanie článku
Ráno nerozprávam, povedal mi náhle okolo poludnia, už som aj zabudla, že je tu, prestala som ho vnímať, za ten čas mi vôbec nechýbal. Aj kvôli tomu som ho mala rada. Nerušil ma. A vzápätí ma dokázal nadchnúť, vyberal z chladničky plechovku piva a rozprával mi toto: Soňa, treba ísť do ukrajinského mesta Počajiv, zúčastniť sa ranného rituálu vymetania diabla, v noci zabúchať na dvere kláštora, Pochválen!, prispieť starým bábuškám na obnovu tých ich chrámov alebo na potravu tela, veď na tom zase až tak veľmi nezáleží, len nech sa tešia. pokračovanie článku
Ľahla si do postele, ktorú jej utkali priesvitní pavúci, ľahla si do vody, ruky sa jej zo sna plazili po dne rieky, strácali sa v piesku a bahne, nachádzali korýtka riečne, stavali z nich pyramídu a keď sa zobudila, lačne ich na brehu otvárala, hltala telá mäkkýšov, čakala na cinknutie perly o zuby. Ľudia ju tam vídali vždy, keď práve sledovali kohosi myšlienky. pokračovanie článku
Máš hodinu navyše, a ty ju len tak kotúľaš, sypeš do nej kamienky, až digitálny čas začne škrípať. V tichu sa dá písať, neskúmaj ho toľko, nie si mníška. Tisíce nedokončených riadkov za jeden deň! Ale kto to po tebe prečíta? Radšej znova rozpovedz, ako to bolo. pokračovanie článku
Ich spôsoby sú komické. Niekedy chodia dookola aj celé dni, odhodlávajú sa a potom náhle vykročia k rakve, máme pre teba niečo súrne, kričia, revú, vrieskajú, nazízajú pod poklop a hovoria, aké je to tu len útulné. A tvária sa, akoby medzi budúcnosťou a večnosťou nebol žiadny rozdiel. pokračovanie článku
Deti náhle vybehli z kuchyne, zaujaté nápadom na novú hru, fantazijnými myšlienkami, ostali po nich nedojedené krajce chleba, na tanieroch stopy masla, medu, mliečne kruhy pod hrnčekmi, obhryzené konce slamiek, no nikto ich nevolal, aby sa vrátili, dojedli, upratali po sebe. Bolo podstatné, aby boli spolu, aby sme ich nerušili. Na chvíľu som zastala za pootvorenými dverami a načúvala ich aktuálnej realite. Súťažili na pretekoch psích záprahov, povzbudzovali svoju štvoricu sibírskych plemien, prevrátili sa im sánky. Keď konečne prišli do cieľa, vrátili sa do kuchyne a rozliali nám čaj, čo im ostal, rozdelili sa s nami o teplú polievku, ktorú im Eskimáci naberali z veľkých kotlov. Boli spokojné, mierne. Vyhrali. pokračovanie článku
V posledný augustový deň som v záhrade motykou stínala starú kukuricu, zlostne ako mladá Mexičanka, ktorá celé mesiace, roky, čaká na svojho manžela, na stručné správy o čiernom živote a čiernej práci v Amerike. Iba dvakrát za niekoľko rokov prekračuje pohraničie, platí prevádzačom, putuje púšťou domov a zase späť, aby mala rodina stále čo jesť, to nie je ako prejsť po Moste Márie Valérie zo Štúrova do Ostrihomu, v stredu alebo v piatok nakúpiť čerstvé potraviny na tradičnom trhu a bezpečne, legálne sa vrátiť domov. pokračovanie článku
Nadránom idem domov, dívam sa do dvorov a okien, kde sa v tme sklamaním lesknú unavené oči žien, ktoré sedia v dlhých nočných košeliach, zakrútené v dekách, na verandách, na gánkoch svojich starých domov a vyčkávajú deti, vnúčatá (a tie najoddanejšie vlastných mužov, manželov, s ktorými minulú jeseň spoločne oslávili striebornú či perlovú svadbu, láskyplné výročie), už dávno sa mali vrátiť z krčiem, zábav, stretnutí s frajerkami, s milencami, a furt nechodia. Ulicami kráčam iba ja, ale nakoniec sa tam zjavia aj oni, napokon všetci pocítime tú úľavu z návratu z prebdenej noci do domu, ktorý celý deň prijímal horúčosť, tropické teploty, a teraz, keď digitálne hodiny na kuchynských spotrebičoch ukazujú čas 4:32, je mäkký, príjemne hreje unavenú myseľ, uspáva. pokračovanie článku
Zaspávam a zdá sa mi, že sedím za klavírom, pozerám na partitúru predo mnou, pohľadom prechádzam všetky tie zlievajúce sa značky v notovom zápise a, samozrejme, ničomu nerozumiem, iba v nich počujem zrkadlá a krištáľové lustre, ako padajú a rozbíjajú sa o staré parkety. pokračovanie článku
Vyšla som z lesa na pole, hľadala som cestu v obilí, na rukách červené fľaky, podráždená koža po úderoch plniacich sa klasov. Bude žatva, hovorila som si, kombajnisti budú chodiť domov neskoro večer, hladní, vyčerpaní, vulgárni, odkroja si hrubé krajce chleba, slaninu, cibuľu. Studenú fľašu piva otvoria o hranu stola, po chvíli sa nasýtení rozrečnia. Šéf je chuj, furt vymýšľa, furt voľačo chce, ale tie nové mašiny, to už hej, radosť robiť. Nie ako voľakedy, povedia ženám a pôjdu si ľahnúť do postele pod svätým obrazom. Cez víkend sa budú na dvoroch sušiť vypraté modré montérky, trenky, košele. A vo sviatok, na hody, na dožinky, sa vytiahne zlato a dotyky. Pohladenie rúk, záblesk tesných obrúčok, ej veru, dobre je. pokračovanie článku
Tam, za dreveným plotom, na tej strane, kde je cesta, odkiaľ sa dá odísť, nechaj ma, nehovor, chcem tam ležať, blízko slnka a koní, počuť iba trhanie trávy ich veľkými zubami, občasné narazenie podkovy o kameň. Uchvacuje ma všetka tá sila v pokoji, je to dôležité. pokračovanie článku
Predčasne odkladám poznámky k tézam z teórie a praxe novinárskej tvorby, pero a farebné fixky, dnes sa už nebudem venovať morfologickej, syntaktickej a lexikálnej rovine jazyka, termínom aktualizácie a automatizácie ani sociolektom a anglicizmom v novinárskych útvaroch. Láka ma niečo iné, rozčítané knihy, vôňa a všetky zvuky, ktoré vznikajú pri pražení lieskových orieškov, tradičné piesne neznámych krajín. pokračovanie článku
Podvečer vychádzam na terasu, k nohám mi padajú omrvinky z nedeľného tvarohového koláča, prechádzam po zemi, ktorá je tu v doline tmavá, zatienená stavbami, stromami, odpočinkom po dlhom dni, kontrastná voči stále bledej oblohe, májovým zvukom vrabcov, lastovičiek, dediny. pokračovanie článku
Neustále vytváranie a spájanie príbehov. Večer sa mi vybavujú tie literárne, stratený brat z prvej poviedky knihy Zmizet, spoločnosť Kluka, co se mu říká Vrána, krehká Lucie, víla, skrývajúca sa pred ľuďmi v Kunderovom Žerte. A vidím tmavé cesty, lesy, ticho. pokračovanie článku
Telo chce plávať, žiada si vodu, ten pocit, že pod sebou nič nemá, dno je príliš hlboko a možno ani nie je. Túži po mokrých vlasoch, prameňoch držiacich sa nahej kože na chrbte, zimomriavkách a hlave, čo nebolí. pokračovanie článku
Ráno. Na dne červenej šálky dve lyžičky kávy, vedľa nej mlieko, jogurt, sušienky, voda so stúpajúcou teplotou. Okamihy, kedy sa v tichu pozerám von cez veľké presklené dvere, mínusové teploty, zamrznuté pletivo trávy, skrehnuté tkanivo drobných živočíchov, srieň, slnko a odrazy, pred ktorými musím zažmúriť oči. A medzi tým všetkým náhla vízia, taká budúcnosť, veľa podobných jasných rán, pes, barzoj Onegin, malinké dieťa v kočíku. Hrdosť matiek. pokračovanie článku
Niekoľko bezvýsledných správ do Austrálie, po-lá-ma-ná angličtina a iné úrazy, a potom škaredá angličtinárka v meste, zrazu rovno predo mnou na ceste zadusenej snehom. Citróny v žltej sieťke, avokádo, hľadanie vanilkovej esencie. Všetky tie nezaujímavé okamihy. pokračovanie článku
Naposledy som si od starých rodičov odniesla kuchársku knihu, ktorá má devätnásť rokov. Ako dieťa som v nej často listovala, po písmenkách som dešifrovala názvy tých očarujúcich jedál, dožadovala som sa každej vyzdobenej torty a rolády. Medzi prísadami sa však vždy našlo niečo, čo nás prekvapilo, odradilo. No chuť tých pár zákuskov, ktoré sme podľa zázračnej knihy upiekli, si viem vybaviť doteraz. Stačí mi znova ich vidieť. pokračovanie článku
Dieťa spí a je krásne. Zastavil sa čas. Ako keď pod starými drevenými trámami na chóre kostola obklopená modlitbami myslím na praveké ohne, mágiu, zvony, polievku z rybích hláv, zlaté prstene, na všetko telesné, divoké, silné, krehké, duchovné, kresťanské, všetko stáročiami vytvárané, menené, posúvané, čisté a hriešne, preliate krvou, zabúdané, všetko v jednom človeku. pokračovanie článku
Vo vrecku Horalka a popri boku hojdajúci sa starý fotoaparát na film. Spomenula som si na miesto, kde som nebola niekoľko rokov, koľko už? Desať, dvanásť. Naposledy som tam kráčala ešte ako dieťa, v dedine bolo treba odbočiť doľava, vyjsť strmý kopec, nezľaknúť sa neznámych, divoko štekajúcich psov za ohradami podhorských dvorov. S rodinou a inokedy so spolužiakmi, po ľavej strane mať potok, stále stúpať, očami proti prúdu, smiať sa a nemať strach ani pod padajúcou masou vody. Tam som zrazu chcela byť, v lese, ktorým sa dá prejsť do iného sveta, doma letmo pozrieť do mapy a na mieste celkom obyčajne ísť. pokračovanie článku
Pokoj a dobro. Svetlo. A s nimi úvahy o večnosti, ktorej trvanie je najmenej dôležité. pokračovanie článku
Naše dni sú ako dostihová dráha. V boxoch nervózne stojí minulosť, ledva sme ju tam dostali, a ona za moment aj tak splašene vybehne. Vieme o tom, pozorujeme jej rozšírené nozdry vetriace náznaky neistoty, čakáme, kedy sa hrabanie kopýt v sypkej pôde zmení na mocný cval. Spomienky obiehajú náš čas jedna vedľa druhej. Občas sa niektorá unaví, no nič sa nezmení, pretože stále nevieme, čo natiahnuť do cieľa miesto pásky. pokračovanie článku
Zabudla som jeho meno. Zastavil ma pri knižnici, chcel poznať môj názor na jeho portrét, či si ho môže dať na obal cédečka. Nerozumela som, nepozerala som sa mu do očí, no on sa so mnou chcel veľmi rozprávať. Kde študujem a či zo mňa bude novinárka. Ešte stále neviem, čo presne tým iní ľudia myslia. Nakoniec mi povedal svoje meno, vraj dúfa, že sa ešte stretneme. A s námahou odišiel. pokračovanie článku
Prší a mohlo by v tom byť čosi magické. Pocit večného polárneho dňa, opustených kolotočov alebo aspoň jesene, ktorú skloňujeme už od mája. No je to len dážď a po ňom mláky. pokračovanie článku
Ak sa ma dnes niekto spýta, ako sa mám, odpoviem, že sa mi dejú samé príjemné veci, radosti. Napríklad ráno, kým sa mi zohreje voda na čaj, sedím na schodoch terasy, chvíle na augustovom slnku, za mojím chrbtom sa ticho sušia hríby. Alebo za veľkými sklenenými dverami pozorujem dažďové kruhy v bazéne, vietor okolo hojdačky, blesky. Dni začínam pomaly a odovzdane. pokračovanie článku
Teplo, dusno, nočné pohľady dnu, pohľady na pumpujúce srdce, krv obiehajúcu telom, jej korytá v žilách a tepnách, kapiláry, pohľady na bunku a jej čierne dno. Nedá sa to vydržať. Ako teda fungujem? pokračovanie článku
Nepríjemná mladá čašníčka sa ma pýta, čo som si vybrala, a pri jej pohľade a pocitoch, ktoré so sebou všade vláčim, mám chuť odpovedať nejakou dojemnou múdrosťou zo stoviek maturitných oznámení. No napokon si iba objednám jedlo, minerálku, čierny čaj, a po celý čas sa ani jedna z nás neusmeje. Asi sme už vyrástli z ozdobného písma. pokračovanie článku
Ráno pri rieke, pozorujúc holuby, ktorým sa na krku leskne tyrkysové a fialové perie, mám pocit skorej slnečnej jesene, prináša ho vietor, v neviditeľnom víre spája jún a september, ohraničenie (ročných) období, všetko minulé, vsiaknuté, zapamätané, s tým, čo ešte len bude. Strácajú sa hranice priestoru a času. pokračovanie článku
"Musí sa, pomyslela si a rozvážne ponorila štetec do farby, udržať na úrovni prostého zážitku, jednoducho cítiť, že toto je stolička, toto stôl, ale zároveň cítiť aj to, že je to zázrak, je to extáza." Virginia Woolfová
sona.hruzikovagmail.com
